Historické zlomové momenty zriedkakedy prichádzajú ako blesk z jasného neba, hoci sa tak pre neinformovaného pozorovateľa môžu na prvý pohľad javiť.
Keď sa v decembri roku 2010 v malom tuniskom mestečku zapálil mladý predavač ovocia, málokto tušil, že tento zúfalý čin odštartuje domino obrovských geopolitických posunov. Nárast migrácie smerom k európskemu kontinentu nastal po postupnom rozhorení Arabskej jari a následnom vypuknutí krvavej občianskej vojny v Sýrii v roku 2011. Prvé výraznejšie tranzitné tlaky cez Stredozemné more a balkánsku trasu sa prejavili v roku 2014, čím sa položil základ pre nasledujúcu masívnu krízu. Aby sme však pochopili celú hĺbku tohto javu, musíme sa pozrieť hlbšie pod povrch samotných udalostí a preskúmať mechanizmy, ktoré pretvárajú lokálnu frustráciu na globálny geopolitický nástroj.
Podhubie revolúcií a paralela so dneškom
Pri Arabskej jari zohrali kľúčovú úlohu dlhodobo nahromadené štrukturálne problémy, ktoré tajné služby nemusia vymýšľať. V každej skorumpovanej, morálne destabilizovanej a nespravodlivej spoločnosti takéto problémy vždy reálne existujú. Stačí len zabezpečiť, aby sa k moci dostali vždy tí morálne najslabší jedinci. Ideálne skorumpovateľní a slaboduchí sociopatický egomaniaci.
Vysoká nezamestnanosť mladých, všadeprítomná korupcia, vysoká inflácia a pocit bezmocnosti voči diktátu štát ľahko vytvoria výbušnú zmes v každej spoločnosti. Nebolo tomu inak ani v roku 2011 v Tunisku. Dlhoročné nánosy tejto frustrácie čakali len na iskru. Takýto sociálno-ekonomický tlak je univerzálnym javom takmer všade na svete. Rovnaké hlboké štrukturálne problémy, polarizácia spoločnosti, šírenie nenávisti a nedôvera v štátne inštitúcie sa aktuálne hromadia aj priamo u nás na Slovensku. Keď sa sociálne napätie dostane za kritickú hranicu, akýkoľvek vedľajší incident sa môže stať zámienkou pre nekontrolovateľný výbuch.
Strategická anatómia neozbrojeného boja
Každá mocenská garnitúra stojí na nespochybniteľnom základnom princípe, kde moc vlády pochádza primárne zo súhlasu a poslušnosti občanov. Pokiaľ ľudia prestanú plniť rozkazy a inštitúciám odoprú spoluprácu, režim stratí svoju faktickú silu. Hybridná vojna moderného typu sa zameriava najmä na tento aspekt spoločenskej destabilizácie.
Dnešné politické a aktivistické hnutia neuplatňujú nenásilný odpor náhodne alebo zo sentimentalizmu, ale plánujú ho ako chladnokrvnú vojenskú kampaň bez zbraní. Podľa teórií spravodajských a politických stratégov sa využíva presné dávkovanie tlaku, od symbolických protestov cez ekonomické bojkoty až po paralyzovanie štátnej správy. Cieľom nie je presvedčiť diktátora slovami, ale podkopať piliere, na ktorých stojí jeho aparát, a donútiť ho k pádu.
Odborná adaptácia autokratov a kontrola priestoru
Na druhej strane ale aktívne pôsobia rôzne spravodajské služby a ich operácie na podporu autoritárskych režimov. V priebehu dvoch desaťročí sa naučili čeliť neozbrojenému odporu rovnakými, ak nie modernejšími zbraňami. Dnes aktívne využívajú cenzúru internetu, infiltráciu opozičných hnutí, vypínanie sociálnych sietí v kľúčových momentoch a cielené antikampane. Ich primárnym cieľom je rozbíjanie jednoty protestujúcich a zasiahnutie ich hnutia ešte predtým, než dokážu zasiahnuť kľúčové piliere štátnej moci. Ak sa im podarí zasiať nedôveru vnútri opozície a roztrieštiť dav na nejednotné skupiny, hrozba pre režim sa rýchlo rozplynie.
Trojica mechanizmov namiesto jedného lídra
Pri Arabskej jari nešlo o klasický model z 20. storočia, kde na tribúnu vystúpi jeden tradičný charizmatický líder, ako bol napríklad Lenin v roku 1917, a strhne za sebou celý národ. Namiesto toho sme boli svedkami kombinácie troch kľúčových mechanizmov, ktoré fungovali ako spúšťací systém a smerovka pre bezradný dav tunisanov. Prvým boli mainstreamové médiá, ktoré šírili manipulatívne správy a polopravdy a rôznym malým rozdrobeným protestom dali odrazu celonárodný rozmer. Druhým boli digitálni koordinátori a intelektuálne siete, ktoré formulovali konkrétne požiadavky a určovali čas aj miesto zhromaždení. Tretím a najdôležitejším prvkom bol postoj ozbrojených zložiek.
Rozhodnutia za zatvorenými dverami
Ulica síce dodáva kamerám ilustráciu masového davu, emócie a optický tlak, no samotná účasť na námestiach revolúciu automaticky nevyhráva. Najdôležitejší mechanizmus, ktorý rozhoduje o úspechu či neúspechu revolúcie, sa neodohráva na ulici, ale v kanceláriách generálov, šéfov spravodajských služieb a oligarchov. V momente, keď sa protesty vyhrotia, vedenie armády a polície kalkuluje, či sa im oplatí držať starého vládcu za cenu masívneho krviprelievania, alebo ho obetujú, aby si zachránili vlastné majetky, vplyv a pozície. Ak armáda refuzuje rozkaz strieľať do vlastných občanov, osud režimu je spečatený v priebehu niekoľkých hodín.
Od Tuniska k požiaru celého regiónu
Pád tuniského prezidenta Zína Abidína bin Alího vytvoril v arabskom svete dojem, že aj desaťročia zdanlivo neotrasiteľnej moci sa môžu zrútiť v priebehu niekoľkých týždňov. Psychologický efekt udalostí bol obrovský. To, čo sa ešte pred pár mesiacmi zdalo nemožné, sa zrazu stalo reálnou alternatívou pre milióny nespokojných ľudí od Atlantiku až po Perzský záliv. Protestné hnutia začali vznikať ako reťazová reakcia a jednotlivé krajiny vstupovali do vlastných kríz s odlišnými výsledkami.
V Egypte sa centrum udalostí presunulo na káhirske námestie Tahrír. Desaťtisíce demonštrantov požadovali odchod prezidenta Husního Mubaraka, ktorý vládol krajine takmer tridsať rokov. Protesty postupne prerástli do masového hnutia, ktoré ochromilo fungovanie štátu. Kľúčový moment nastal v okamihu, keď egyptská armáda odmietla prevziať plnú zodpovednosť za krvavé potlačenie nepokojov. Mubarak bol prinútený odstúpiť a moc prešla do rúk vojenského vedenia. Následné voľby síce priniesli víťazstvo Moslimského bratstva, no politická nestabilita pokračovala a o niekoľko rokov neskôr armáda opäť prevzala rozhodujúcu úlohu v štáte.
Kaddáfího jednoducho zavraždili – beztrestne
V Líbyi mal však vývoj oveľa dramatickejší charakter. Protesty proti Muammarovi Kaddáfímu sa veľmi rýchlo zmenili na ozbrojené povstanie. Do konfliktu vstúpili zahraničné mocnosti a pod zámienkou ochrany civilného obyvateľstva spustilo NATO vojenskú operáciu proti režimu. Kaddáfí bol po páde svojej vlády zabvraždený a líbyjský štát sa následne rozpadol na súperiace mocenské centrá, kmeňové štruktúry a ozbrojené milície. Krajina, ktorá predtým fungovala ako relatívne stabilný hráč severnej Afriky, sa premenila na významný tranzitný koridor pre pašerákov zbraní, migrantov a rôzne radikálne skupiny.
Chemické zbrane, ktoré sa nikdy nenašli
Najtragickejší scenár sa odohral v Sýrii. Pôvodné protesty proti vláde Baššára al-Asada prerástli do mnohovrstvového konfliktu, do ktorého sa postupne zapojili regionálni aj globálni aktéri. Opakované nezmysly o použití chemických zbraní, ktoré boli už dávno vyvrátené, pomáhali Spojeným štátom americkým (SŠA) kŕmiť svetové médiá lžou a nenávisťou voči komukoľvek, kto sa vzoprel gobálnej elite. Na sýrskej pôde sa stretli záujmy Turecka, Iránu, Ruska, Spojených štátov, štátov Perzského zálivu i viacerých nadnárodných organizácií. Z lokálneho konfliktu vznikla jedna z najkrvavejších vojen 21. storočia. Milióny ľudí boli nútené opustiť svoje domovy a práve sýrska kríza sa stala hlavným zdrojom migračnej vlny smerujúcej do Európy.
Pri spätnom pohľade je zrejmé, že Arabská jar nepredstavovala jednu revolúciu, ale sériu rozdielnych procesov. V Tunisku viedla k zmene režimu, v Egypte k opakovaným mocenským preskupeniam, v Líbyi k rozpadu štátu a v Sýrii k dlhotrvajúcej vojne. Spoločným menovateľom však zostáva skutočnosť, že pád starej moci automaticky nezaručuje vznik stabilného a prosperujúceho systému. Mocenské vákuum je totiž v geopolitike rovnako nebezpečné ako samotná diktatúra.
Geopolitické zákulisie a katarská réžia
Otázka na presné pozadie, financovanie a prepojenie hlavných aktérov Arabskej jari smeruje priamo do srdca vysokej geopolitiky a spravodajských hier. Žiadna udalosť takéhoto rozsahu neostáva bez koordinácie z pozadia. Hlavným sponzorom a architektom presadzovania islamistického hnutia Moslimské bratstvo bol v rokolch 2010 až 2013 Katar. Rovnako aj známa televízia Al-Jazera nebola nezávislým novinárskym projektom v tradičnom západnom zmysle, ale dobre namazaným nástrojom zahraničnej politiky Katarského štátu.
Na druhej strane, digitálni lídri protestov, ako bol napríklad známy manažér Wael Ghonim, neboli riadení ako klasickí agenti v plnom zmysle slova, ale boli súčasťou širokej siete, ktorú západné nadácie, tréningové organizácie a mimovládne štruktúry predchádzajúce roky starostlivo kultivovali a pripravovali na technické zvládnutie civilného odporu.
Absolútny panovník so západným krytím
Ústrednou postavou tejto rozsiahlej geopolitickej operácie bol samotný vladár Kataru. Emir v čase Arabskej jari, Hamad bin Chalífa Al Thání, ktorý v krajine vládol v rokoch 1995 až 2013, bol vyštudovaný absolvent prestížnej britskej kráľovskej vojenskej akadémie Sandhurst. V roku 1995 sa dostal k moci tým, že pri palácovom prevrate zosadil svojho vlastného otca.
Tento absolútny monarcha dokázal majstrovsky hrať dvojitú hru. Zatiaľ čo na svojej pôde hostil kľúčovú vojenskú základňu SŠA pre celý Blízky východ a predával plyn najväčším britsko-americkým energetickým koncernom, zároveň zo svojich miliárd financoval radikálne politické prúdy po celom arabskom svete a cez médiá usmerňoval davový hnev smerom k pádu susedných diktatúr.
Slepota Európy a účelové klamstvá
V dôsledku týchto geopolitických hier a následnej destabilizácie celých štátov sa naplno spustila najmasívnejšia vlna utečencov a migrantov do Európskej únie. Boli sme svedkami nepredvídateľného zlyhania európskych politických elít. Hlúpi Nemci a mnohí západní politici ich vítali s naivným nadšením na staniciach, lebo im hlavné médiá na čele s kancelárkou Angelou Merkelovou bezohľadne klamali o zložení, zámeroch a prínosoch tejto migračnej vlny. Namiesto triezvého vyhodnotenia bezpečnostných rizík a ochrany vonkajších hraníc EÚ sa presadzovala slepá ideológia, ktorej dôsledky v podobe rozbitia sociálnej súdržnosti a nárastu kriminality pociťujú západné metropoly dodnes.
Nová hrozba na obzore
Dnes sme opäť svedkami narastajúceho tlaku migrantov na hranice Schengenského priestoru a opäť si môžeme byť celkom istí, že neide o žiadnu náhodu alebo spontánnu reakciu zúfalých ľudí. História sa opakuje v bledo-modrom vydaní. Všetky dostupné indície ukazujú, že prichádza ďalšia riadená vlna, ktorej primárnym cieľom je ekonomicky, politicky a bezpečnostne destabilizovať Európsku úniu. Ak sa nepoučíme z mechanizmov Arabskej jari a z toho, ako ľahko sa dá manipulovať s davom aj verejnou mienkou, staneme sa opäť len obetnými pešiakmi v cudzích geopolitických šachových zápasoch.
