Architektúra Francúzskej revolúcie a vzostup majiteľov peňazí
Dejiny sú často interpretované ako nepretržitý reťazec spontánnych ľudových povstaní, ideologických zlomov a kdejakých nepredvídateľných dejinných náhod. Žiadne náhody v dejinách neexistujú. To je základné pravidlo konšpiračného pohľadu na vývoj udalostí v našej minulosti.
Tak napríklad – oficiálna línia o pôvode Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789 hlása, že tento historický prelom bol výbuchom dlho potláčaného hnevu más za slobodu, rovnosť a bratstvo. Hlbšia štrukturálna a ekonomická analýza však odhaľuje, že to bolo celé úplne inak. Za všetkými tými plamennými rečníckymi vystúpeniami v uliciach Paríža, v sprievode revolučných piesní a za hluku dunenia kanónov sa odohrávala precízne koncipovaná finančná a politická operácia. Jej primárnym cieľom nebola emancipácia neprivilegovaných vrstiev, ale záchrana, konsolidácia a znásobenie kapitálu vtedajších finančných elít – úzkej klanovej skupiny, ktorú nazývame „majitelia peňazí“.
Tento proces nebol izolovaným francúzskym javom. Bol to kľúčový článok v evolučnom reťazci globálneho kapitalizmu, ktorý prepojil benátske a holandské finančné know-how s dravosťou nového sveta a vyvrcholil vytvorením nepriestrelnej hegemónie City of London na čele s bankovým domom Rothschildovcov po bitke pri Waterloo.
Nejde pritom o žiadnu konšpiráciu, ale iba šťavnato okomentovaný sumár historických faktov s trochu iným pohľadom na dôvody a pozadie týchto procesov.
Nespoľahlivý dlžník
Aby sme pochopili motiváciu majiteľov peňazí, musíme sa pozrieť na pascu, v ktorej sa ocitli v druhej polovici 18. storočia. Francúzske kráľovstvo sa v tom čase, po obrovských výdavkoch na sedemročnú vojnu a najmä po masívnej finančnej podpore americkej vojny za nezávislosť, nachádzalo na prahu finančného kolapsu. Kráľovská pokladnica bola prázdna a dlh voči súkromným bankárskym domom v Paríži, Ženeve a Londýne dosahoval astronomické rozmery. V systéme absolútnej monarchie však pre veriteľov existovalo jedno smrteľné riziko. Kráľ bol z vôle Božej absolútnym suverénom. Ak by sa Ľudovít XVI. rozhodol vyhlásiť štátny bankrot, čo v minulosti už francúzski panovníci urobili mnohokrát, mohol svoje dlhy jedným kráľovským výnosom anulovať, bankárov vyhlásiť za úžerníkov a vykázať ich z krajiny. Majitelia peňazí tak držali v rukách miliardové pohľadávky, ktoré ale mali hodnotu len dovtedy, kým bol kráľ ochotný a schopný ich aj platiť. Ocitli sa teda v pasci vlastného kapitálu a tak potrebovali koncepčnú systémovú zmenu, ktorou by odobrali panovníkovi monarchickú suverenitu a zodpovednosť za dlhy by preniesli z osoby kráľa na celý národ. Bolo potrebné nastoliť cromwellovskú zmenu po vzore Londýna, ale s oveľa väčším dosahom a kontrolou.
Vojvoda z Orléans, bohatý bratranec kráľa Ľudovíta XVI. a Veľmajster slobodomurárskej lóže Grand Orient, zvolal do svojho parížskeho paláca Palais-Royal stretnutie úzkej skupiny zainteresovaných. Na tomto tajnom stretnutí vystúpil Pierre Ambroise François Choderlos de Laclos (1741 – 1803) neobyčajne všestranný a rozporuplný muž – vynálezca, spisovateľ a nemilosrdný politický technológ – blízky poradca vojvodu. Laclos navrhol brilantný manéver: vzkriesenie dávno zabudnutej inštitúcie Generálnych stavov. Tieto stavy však mohol zvolať iba samotný kráľ a na túto myšlienku ho na Zhromaždení notáblov v roku 1787 verejne priviedol jeden z najznámejších politikov tej doby – markíz de La Fayette.
Keď šľachta a duchovenstvo odmietli schváliť nové dane, kráľ nadobudol presvedčenie, že po viac ako stosedemdesiatich rokoch je čas zvolať zastupiteľstvo celého kráľovstva. To sa mu však napokon stalo osudným. Nikto, okrem zainteresovaných totiž nečakal taký vývoj, aký nastal. A ten vývoj vonkoncom nebol spontánny.
Stroj na výrobu „vôle ľudu“
Laclos pripravil plán na vytvorenie sieťového systému riadenia revolúcie. Po celom kráľovstve založil čitárne a lóže, ktoré zorganizovali písanie zošitov sťažností (Cahiers de doléances). Tým zabezpečil jednotu požiadaviek na zmenu, ktorou bola primárne požiadavka na zdvojnásobenie počtu zástupcov Tretieho stavu a zmenu hlasovania z „podľa stavov“ na „podľa hláv“. Tým buržoázia a finančné kruhy získali v zhromaždení automatickú väčšinu.
Predstava, že nevzdelaný a negramotný vidiecky ľud sám od seba sformuloval ucelené požiadavky na zmenu ústavy, vyvoláva úsmev na tvári každého rozumne uvažujúceho „konšpirátora“. Samozrejme, že táto romantická predstava bola presvedčivo vyvrátená už na začiatku 20. storočia výskumom francúzskeho historika a archivára Augusta Cochina. Cochin strávil roky štúdiom tisícok regionálnych archívov a textovou analýzou dokázal, že slávne zošity sťažností, takzvané Cahiers de doléances, vykazovali masívnu a neprirodzenú textovú zhodu. Neboli autentickým výtvorom dedinských roľníkov, ale boli do bodky prepísané z vopred pripravených vzorov a šablón.
Tieto vzorové inštrukcie a politické pamflety vznikali v centre vtedajšieho zákulisného diania – v parížskom paláci Palais-Royal, rezidencii vojvodu z Orléans. Odkiaľ sa do všetkých kútov Francúzska rozposlali hotové texty. Keď miestne zhromaždenia zasadli, neinformovaným delegátom boli do rúk vložené predlohy s pokynom, že práve toto žiada celé Francúzsko. Výsledkom bolo, že keď sa poslanci zišli vo Versailles, priniesli si v rukách jednotné, radikálne a dopredu skoordinované požiadavky. Tým sa vytvorila dokonale riadená ilúzia všeľudovej vôle, ktorá od prvého dňa ochromila kráľovskú autoritu.
Historik Augustin Cochin túto sieť označil za politický stroj, pričom moderný historik François Furet v druhej polovici 20. storočia potvrdil, že išlo o prvú masívnu a úspešnú technológiu manipulácie verejnej mienky v moderných dejinách. Oficiálne kruhy nám však aj napriek tomu odmietajú povedať pravdu a tieto skutočnosti pred nami otvorene ukrývajú.
Účelovo zinscenovaná rozbuška
Samotné dramatické udalosti, akým bolo dobytie Bastily 14. júla 1789, dokonale zapadajú do tejto logiky. Pevnosť nebola napadnutá z náhleho ľudového hnutia za oslobodenie väzňov. Tých tam v ten deň bolo len sedem. Ľud potreboval strelný prach do pušiek, ktoré získal v Invalidovni. A tento strelný prach bol krátko pred tým celkom nelogicky (plánovane) presunutý práve do nechránenej Bastily.
Hlavnou rozbuškou k vytvoreniu masovej nespokojnosti a pobúrenia bolo odvolanie populárneho ministra financií – ženevského bankára Jacquesa Neckera. Parížska burza na znak protestu proti tomuto odvolaniu okamžite zatvorila svoje brány. Finančná elita dala jasne najavo, že odvolanie ich človeka z vlády znamená vyhlásenie vojny.
Dobytie Bastily bolo iba krvavým divadlom, ktoré napokon viedlo ku kráľovej kapitulácii a návratu Neckera do funkcie ministra financií. Zároveň to ale viedlo ešte aj k vzniku Národnej gardy pod vedením buržoázie. Kráľ tak behom jedného dňa stratil monopol na legitímne násilie a štát sa stal plne závislým od finančných kruhov.
Majitelia peňazí nechcú, aby sme videli ich chamtivosť, ktorá má byť pred našimi očami ukrytá za vznešenými ideálmi o rovnosti, bratstve a slobode, ktoré sú ale práve ich pričinením stále nedosiahnuteľné.
Najväčšia privatizácia v dejinách
Keď sa totiž 17. júna 1789 Generálne stavy pretransformovali na Národné zhromaždenie, majitelia peňazí okamžite pristúpili k napĺňaniu svojich prioritných cieľov. Prvým zásadným krokom nového režimu bolo oficiálne vyhlásenie štátneho dlhu za posvätný. Dlh už nebol záväzkom nepopulárneho kráľa, ale stal sa záväzkom národa. Zákulisní veritelia tak dosiahli to, po čom túžili: ich ohrozené pohľadávky boli právne zabetónované. Nastala však druhá otázka z čoho tento dlh splatiť, keďže štátna pokladnica bola stále prázdna. Odpoveď prišla v novembri 1789 v podobe najväčšej majetkovej krádeže v európskych dejinách – konfiškácie majetku Katolíckej cirkvi.
Zhabaním cirkevného majetku získal štát obrovské fyzické aktíva v podobe pozemkov, budov, kláštorov a lesov, ktoré tvorili vyše desať percent celkovej rozlohy Francúzska. Na krytie tohto majetku začala revolučná vláda vydávať dlhopisy a neskôr papierové platidlá nazvané assignáty. To, čo nasledovalo, bol učebnicový špekulatívny mechanizmus. Nekontrolované tlačenie assignátov vyvolalo brutálnu hyperinfláciu. Bežní obyvatelia a stredná trieda chudobneli, zatiaľ čo finančníci a špekulanti, ktorí disponovali reálnym kapitálom, tvrdou zahraničnou menou alebo zlatom, skupovali zhabané cirkevné a neskôr aj aristokratické majetky na aukciách za zlomok ich skutočnej hodnoty. Pri platbách využili znehodnotené papierové assignáty, čím pretvorili virtuálne neisté pohľadávky na reálne fyzické bohatstvo. Ak k tomu pripočítame presadenie Le Chapelierovho zákona z roku 1791, ktorý pod hrozbou trestu zakázal robotnícke spolky, cechy a štrajky, získame jednoznačný obraz: revolúcia zničila tradičné ochranné sociálne štruktúry a vytvorila bezbreho liberalizovaný trh práce, v ktorom nemal nemajetný človek voči vlastníkovi kapitálu žiadnu ochranu.
Tento proces majetkovej a mocenskej transformácie potreboval svoju inštitucionálnu bodku. Tou sa stal rok 1800, kedy nový diktátor Napoleon Bonaparte, po dohode so skupinou popredných parížskych bankárov na čele s Jeanom-Frédéricom Perregauxom a Claudom Le Couteulxom, založil Banque de France. Banque de France nebola štátnou inštitúciou. Bola to súkromná akciová spoločnosť, v ktorej mal štát len minimálny vplyv. Jej riadenie prevzala Rada pätnástich regentov, ktorú volilo dvesto najväčších akcionárov – takzvaných Deux Cents Familles, dvesto rodín, ktoré následne po celé storočie určovali smerovanie francúzskej ekonomiky. Bankári dali Napoleonovi úvery a stabilnú menu v podobe germinal franku, a Napoleon im výmenou za to udelil exkluzívny monopol na emisiu papierových peňazí a správu štátneho dlhu. Keď si Napoleon neskôr uvedomil, že sa stal rukojemníkom finančných skupín a v známych zápiskoch vyhlásil, že ruka, ktorá dáva, je nad rukou, ktorá berie, bolo už príliš neskoro. Pokus o podriadenie Banque de France štátnej kontrole a zavedenie Kontinentálnej blokády ho dostali do priameho stretu s logikou medzinárodného kapitálu.
Napoleonov fatálny omyl
Tu sa otvára záverečná a najdôležitejšia kapitola celej tejto transformácie, v ktorej sa ohnisko globálnej finančnej moci presunulo z kontinentálnej Európy do City of London. Počas napoleonských vojen stál bankový dom Rothschildovcov na čele s Nathanom Mayerom Rothschildom v Londýne pred historickou výzvou. Napoleonov kontinentálny systém sa pokúsil odrezať Britániu od európskych trhov. Rothschildovci však vybudovali neviditeľnú, mimoriadne efektívnu nadnárodnú sieť. Cez svojich päť bratov rozmiestnených v hlavných finančných uzloch Európy – Londýne, Paríži, Frankfurte, Viedni a Neapole – dokázali pretínať blokády a obchádzať hranice.
Keď britská armáda pod vedením vojvodu z Wellingtona potrebovala v Španielsku a Belgicku reálne zlaté mince na platenie žoldu a potravín, Nathan Rothschild dokázal nemožné. Cez parížsku pobočku, ktorú riadil jeho brat James, tajne nakupoval zlato priamo vo Francúzsku a cez prepašované siete ho doručoval Wellingtonovým vojskám. Zároveň to boli práve Rothschildovci, cez ktorých britská vláda preplácala miliónové subvencie v zlate pre svoje protinapoleonské koalície – Rusko, Prusko a Rakúsko. Medzinárodný kapitál bez hraníc tak v tichosti zafinancoval kompletné obkľúčenie Napoleona.
Waterloo ako tlačiareň peňazí
Vyvrcholením tejto historickej drámy bola bitka pri Waterloo v júni 1815 (necelých 30 rokov po spustení týchto celoeurópskych transformačných procesov, so začiatkom na tajnom stretnutí v Palais – Royal v Paríži). Okolo správania Nathana Rothschilda na Londýnskej burze po tejto bitke vzniklo množstvo mýtov a legiend. Ide najmä o známy príbeh toho, ako Rotschild zámerne vyvolal masovú paniku predajom akcií, aby ich následne skúpil za babku. Archívne dokumenty a historický výskum odhaľujú oveľa hlbšiu a sofistikovanejšiu pravdu. Rothschild nepotreboval lacný burzový trik. Vďaka svojej súkromnej spravodajskej sieti a rýchlym kuriérom vedel o porážke Napoleona o viac ako dvadsaťštyri hodín skôr než samotná britská vláda.
Pre Nathana Rothschilda bolo víťazstvo pri Waterloo spojenie ohromného rizika a nepredstaviteľnej príležitosti. Keďže pred bitkou nakúpil pre britskú armádu obrovské množstvo zlata, hrozilo mu, že s príchodom mieru cena zlata prudko klesne a on utrpí obrovské straty. Nathan však urobil geniálny vizionársky manéver. Správne odhadol, že porážka Napoleona zaručí Británii dlhodobú globálnu dominanciu, čo povedie k stabilizácii štátneho rozpočtu a masívnemu zníženiu emisie nových vojnových dlhopisov. Namiesto špekulácií so zlatom preto vkladal všetku dostupnú likviditu do nákupu britských štátnych dlhopisov, takzvaných Consols, v čase, keď boli ich ceny po rokoch vojen mimoriadne nízko. Tieto dlhopisy nepredal na druhý deň s malým ziskom. Držal ich trpezlivo dva roky až do roku 1817, kedy ich cena po zotavení ekonomiky vyletela o viac ako štyridsať percent. Až tento majstrovský, dlhodobo kalkulovaný ťah priniesol rodine Rothschildovcov rozprávkový zisk, ktorý z nich spravil nespochybniteľných vládcov medzinárodného dlhového trhu.
Vývoj od zvolania Generálnych stavov v roku 1789 až po záverečný hvizd pri Waterloo v roku 1815 tak tvorí jeden ucelený, logicky nadväzujúci príbeh. Francúzska revolúcia nebola náhodným zlyhaním starého sveta, ale jeho vedomou demontážou v prospech vznikajúcej finančnej oligarchie. Majitelia peňazí pretvorili neisté pohľadávky voči kráľovi na garanciu národného dlhu, vyvlastnili nehnuteľný majetok cirkvi, zničili cechové prekážky a zriadili súkromnú emisiu cez Banque de France. Keď sa však Napoleon pokúsil tento systém podriadiť štátnej diktatúre, nadnárodný kapitál presunul svoje hlavné páky do City of London. Víťazstvom pri Waterloo a následným ovládnutím medzinárodného trhu štátnych dlhopisov Rothschildovci definitívne demonštrovali novú realitu moderného sveta. Tradičné dynastie, koruny a štátne hranice sa stali len viditeľnou kulisou pre skutočnú, neviditeľnú moc – moc anonymného, likvidného a globálne prepojeného kapitálu, ktorého základy boli položené v plameňoch Francúzskej revolúcie.
