Návod na kolaps

1177 pred Kristom: Návod na kolaps, ktorý si dnešný svet opäť odpisuje slovo od slova

Predstavte si svet, ktorý je bohatší, prepojenejší a technologicky vyspelejší, než kedykoľvek predtým. Paláce sa lesknú zlatom, lode brázdia moria naložené tovarom z troch kontinentov, kráľovské dvory si vymieňajú diplomatické listy a uzatvárajú mierové zmluvy, aké svet dovtedy nevidel. A potom – v priebehu jednej ľudskej generácie – to všetko zhorí na popol.

Presne to sa stalo okolo roku 1200 pred naším letopočtom. A ak si myslíte, že je to len prašivá historická poznámka pod čiarou, mýlite sa. Historik Eric Cline, ktorý celej téme zasvätil svoju kariéru, to hovorí otvorene: naša doba sa až mrazivo podobá na tú spred 3 200 rokov. A keď si detaily poskladáte vedľa seba, mrazí naozaj poriadne.

Zlatý vek, ktorý zhorel za jednu generáciu

Pred kolapsom vládol Stredomoriu a Blízkemu východu klub superveľmocí, ktoré sa navzájom rešpektovali, obchodovali spolu a občas si aj vojensky merali sily. Egypt faraónov ako Ramesses II. vládol Nílu, Nubii a Levante. Chetitská ríša v Anatólii (dnešné Turecko) bola vojenským kolosom, ktorý kontroloval strategické zdroje kovov. Mykénske Grécko tvorili bojovné mestské štáty ovládajúce námorný obchod v Egejskom mori. A Asýria s Babylonom dominovali Mezopotámii. Tieto ríše spolu tvorili prvý naozajstný globalizovaný systém v dejinách ľudstva. A presne preto, keď sa začal rúcať, padlo naraz takmer všetko.

Anatómia kolapsu – štyri rany naraz

Nešlo o jednu katastrofu. Šlo o dokonalú búrku, kde sa štyri smrtiace faktory zomkli do jednej reťazovej reakcie.

Prvou bolo desaťročia trvajúce sucho. Analýzy sedimentov a letokruhov potvrdzujú, že oblasť zasiahol dlhodobý klimatický šok. Úroda skolabovala a na chetitských hlinených tabuľkách sa zachoval zúfalý odkaz: „V mojej krajine niet chleba.“ Druhou bola migračná vlna zúfalcov. Hladujúce masy sa dali do pohybu a egyptské pramene ich nazývajú tajomnými Morskými národmi – konfederáciou kmeňov, ktoré neútočili pre korisť, ale preto, že si zúfalo hľadali nový domov. Pustošili pobrežia Cypru a Levanty a opakovane narážali na samotný Egypt. Treťou ranou bolo prerušenie dodávateľských reťazcov. Bronz sa nedal vyrobiť bez cínu, ktorý sa musel dovážať z tisícov kilometrov vzdialených nálezísk, a keď vojny a piráti prerušili obchodné trasy, ríše ostali bez zbraní a nástrojov. A štvrtou bola vzbura zdola. Centralizované paláce, ktoré všetko riadili zhora, stratili dôveru vlastných poddaných, a mnohé z nich zhoreli nie od cudzej armády, ale zvnútra – od vlastného zúfalého ľudu.

Výsledok bol nemilosrdný. Chetitská ríša zmizla z mapy dejín. Mykénske Grécko upadlo do štyristo rokov trvajúcej temnoty, počas ktorej Gréci zabudli aj len písať. A Egypt síce prežil, ale vyčerpaný a už nikdy nezískal svoju bývalú slávu.

Zrkadlo minulosti

Tu prichádza tá nepríjemná časť. Analytici, historici aj geopolitickí stratégovia si čoraz hlasnejšie všímajú, že rovnaké štyri faktory sa dnes skladajú do rovnakej mozaiky – len v globálnom, digitálnom prevedení.

Namiesto obchodu s cínom máme hyper-prepojenosť. Dnešný svet stojí na dodávateľských reťazcoch typu just-in-time, a stačí jedna zablokovaná loď v Suezskom prieplave alebo konflikt okolo Taiwanu, aby sa fabriky od Nemecka po USA zastavili. Mikročip je naším cínom. Klíma opäť funguje ako akcelerátor, nie ako samostatná príčina – rovnako ako vtedy, aj dnes prichádza klimatický tlak v momente, keď je systém už aj tak napätý, s extrémnymi suchami, neúrodou v kľúčových poľnohospodárskych regiónoch a stúpajúcimi hladinami morí. Namiesto Morských národov predpovede hovoria o stovkách miliónov klimatických migrantov, ktorí sa v nadchádzajúcich desaťročiach pohnú smerom na sever, presne tak, ako sa kedysi hladujúce kmene pohli za novým domovom. A namiesto drahých vojnových vozov, ktoré kedysi rozdrvila lacná pechota s oštepmi, dnes tanky a lode za milióny ničia drony za pár tisíc eur – technologická nadvláda veľmocí sa rozpadá pred lacnými, dostupnými zbraňami.

Rozdiel oproti dobe bronzovej je, samozrejme, v tom, že dnes máme diverzifikáciu zdrojov, digitálne uchovávanie vedomostí a globálne inštitúcie, ktoré vedia tlmiť šoky. Analytici sa preto väčšinou nezhodujú na úplnom páde do temna, ale na niečom inom – fragmentácii. Koniec hyperglobalizácie, rozpad na regionálne, navzájom nepriateľské bloky a chronická nestabilita ako nová normálka.

Kde je dnešný „cín“? Úzke hrdlá, ktoré držia svet nad priepasťou

Ak bol vtedy kritickým bodom cín, dnes máme celý zoznam surovín a technológií, na ktorých visí osud globálnej ekonomiky, a kontrolu nad nimi drží prekvapivo úzka skupina hráčov. Prvky vzácnych zemín ako neodým či dyspózium, potrebné na výrobu magnetov pre veterné turbíny, elektromobily a vojenskú techniku, ťaží a spracúva takmer výhradne Čína, ktorá kontroluje vyše sedemdesiat percent ťažby a takmer deväťdesiat percent globálneho spracovania. Kovy pre batérie – lítium, kobalt, grafit – pochádzajú prevažne z Konga, ktoré ťaží väčšinu svetového kobaltu, no rafinuje ich opäť Čína. Gálium, volfrám a hélium, kľúčové pre polovodiče a chladenie pri výrobe čipov, prísne reguluje čínsky export, zatiaľ čo hélium do veľkej miery drží Katar a Perzský záliv. Najpokročilejšie mikročipy, nervový systém celého moderného sveta, z viac ako deväťdesiatich percent vyrába taiwanská spoločnosť TSMC. A stroje potrebné na ich výrobu – takzvané EUV litografické stroje – dokáže na celej planéte vyrobiť jediná firma, holandská ASML.

Zamyslite sa nad tým poriadne. Jedna jediná firma v Holandsku drží kľúč k tomu, či sa vôbec dá vyrobiť ďalšia generácia čipov na planéte. Jeden prieliv pri Taiwane, jeden Suezský prieplav, jedno Kongo. Toto nie je diverzifikovaný, bezpečný systém – toto je veža z kariet postavená na hŕstke bodov zlyhania, presne tak, ako bola pred 3 200 rokmi postavená na jedinej trase dovozu cínu z Afganistanu či Britských ostrovov.

Balkanizácia technológií – nový železný vek

Zaujímavé je, čo sa deje, keď sa niektorý z týchto hráčov pokúsi vymaniť zo závislosti. Čína stavia na open-source architektúre svojho čipu RISC-V, aby sa vyhla licenčným reťaziam Západu, a jej firma SMIC už zvláda masovú výrobu sedemnanometrových čipov na starších strojoch, doslova žmýkaných na avoj fyzikálny limit. Bez holandských EUV strojov však narazí na stenu. Irán zase ukazuje, že na vedenie asymetrickej vojny nepotrebujete najmodernejšie procesory. Navádzací systém dronu Šáhid alebo balistickej rakety si vystačí so staršími, robustnými čipmi, ktoré si vedia vyrobiť aj doma.

Presne toto sa odohralo aj vtedy – keď ríšam vyschol prísun cínu, nezanikli, ale zúfalo hľadali alternatívu. Vtedy to bolo železo. Dnes je to paralelný technologický svet, budovaný na open-source kóde, starších výrobných procesoch a lokálnych surovinách. Výsledok nie je zánik, ale rozdelenie planéty na dva, možno viac, navzájom nekompatibilných technologických vesmírov, ktoré si prestávajú dôverovať a prestávajú spolu obchodovať. A to je presne ten typ rozpadu väzieb, ktorý kedysi zažila neskorá doba bronzová.

Trojuholník moci: Čína – Irán – Rusko

A tu sa celá skladačka spája do jedného obrazu, ktorý niektorí analytici nazývajú Os obchádzania sankcií. Čína v ňom funguje ako pokladník a technologický mozog – nakupuje ruskú a iránsku ropu so zľavou a výmenou dodáva technológie, civilné čipy a komponenty s dvojakým použitím, ktoré Rusko montuje do rakiet a tankov. Rusko je baranidlom proti starému systému. Poskytuje suroviny ako ropu, plyn, kovy a obilie, a výmenou dostáva čínske peniaze a iránske drony a rakety na front. A Irán je expertom na prežitie v izolácii – dodáva Rusku lacné, no smrtiace drony Šáhid v tisícoch kusoch a cez sieť zástupných síl, Húsíov v Jemene či Hizballáh v Libanone, dokáže kedykoľvek destabilizovať globálny obchod, napríklad ostreľovaním lodí v Červenom mori.

Táto trojica si vybudovala paralelnú ekonomiku, takmer imúnnu voči západným sankciám. Tieňová flotila starých tankerov s vypnutými transpondérmi preváža ropu bez povšimnutia, obchod sa čoraz viac vedie v jüanoch alebo formou priamej výmeny tovaru namiesto dolára. A práve v tom je jadro nebezpečenstva. Ak by do konfliktu vstúpil len Irán alebo len Rusko, globálny systém by to absorboval. Lenže tým, že sú tri mocnosti navzájom prepojené, kríza jednej sa okamžite prelieva do ostatných. Potiahnite za nitku na Ukrajine, na Taiwane, alebo na Blízkom východe, a vďaka tomuto trojuholníku sa môže naraz zrútiť celý globálny systém, presne tak, ako sa pred 3 200 rokmi zrútili navzájom závislé ríše Stredomoria.

Čo si z toho odniesť

História nie je len zbierka dátumov na vypĺňanie krížoviek. Je to najdlhší experiment s ľudskými systémami, aký máme k dispozícii, a ten experiment nám hovorí jedno: čím sú systémy prepojenejšie a efektívnejšie, tým sú aj krehkejšie. Doba bronzová nepadla preto, že by chýbala jedna vec, ale preto, že padlo naraz všetko, čo bolo na sebe závislé.

Otázka teda neznie, či sa niečo podobné môže zopakovať. Podľa mnohých analytikov už prebieha – len pomalšie, v podobe fragmentácie namiesto ohnivého kolapsu. Otázka znie, či si to svet uvedomí včas na to, aby si vybudoval odolnejšie, decentralizovanejšie reťazce, alebo či ho súčasná prepojenosť v čase krízy stiahne ku dnu rovnako, ako kedysi stiahla chetitských kráľov.