Čoraz častejšie sa v médiách stretávame s pojmami ako digitálna ekonomika, digitálna spoločnosť, digitálna vláda či digitálne peniaze vrátane kryptomien. Oveľa menej sa však hovorí o digitálnej cenzúre, digitálnej kontrole alebo dokonca digitálnej totalite. Mnohí prezentujú rozmach informatizácie a digitalizácie ako historickú príležitosť, ktorá ľudstvu otvorí cestu k lepšej budúcnosti. Táto predstava sa často vykresľuje ako nevyhnutný pokrok, ktorý nás čaká už za najbližším rohom.
Za rýchlou digitalizáciou spoločnosti sa však skrývajú aj významné riziká. Ide predovšetkým o možnosť rastúceho vykorisťovania človeka zo strany korporácií, ale aj o zavádzanie čoraz prísnejších foriem kontroly. Tá sa nemusí týkať iba pohybu a správania jednotlivca. V krajnom prípade môže zasahovať aj do jeho myslenia. Človek totiž môže byť obmedzovaný na svojich právach už len preto, že zastáva názor, ktorý nezodpovedá takzvaným „zásadám komunity“.
Keď korporácie získavajú väčšiu moc ako štáty
Ruský novinár, absolvent technologického inštitútu v Petrohrade a odborník na umelú inteligenciu Igor Šnurenko vo svojich knihách Démon v nás a Človek a umelá inteligencia upozorňuje na riziko postupnej deštrukcie národných štátov a ich nahradenia systémom takzvanej digitálnej vlády. Podľa jeho názoru si nadnárodné monopoly už dnes presadzujú vlastné pravidlá na území suverénnych štátov, pričom štátne autority tomu často nedokážu účinne čeliť.
Dochádza tak nielen k porušovaniu platných zákonov jednotlivých krajín, ale aj k oslabovaniu základných ľudských práv. Veľké monopoly si zároveň tieto práva čoraz častejšie prisvojujú ako svoje vlastné privilégium, zatiaľ čo obyčajným ľuďom sa snažia ukladať nové povinnosti a obmedzenia. Paradoxom pritom zostáva, že samotným korporáciám žiadne ľudské práva neprislúchajú.
Mnohí sa domnievajú, že centrom digitálnej revolúcie je Západ. Vývoj posledných rokov však naznačuje, že svetovým lídrom pri budovaní digitálnej spoločnosti je najmä Čína. Tá prišla so systémom sociálnych kreditov, v rámci ktorého podlieha každý občan rozsiahlemu spoločenskému hodnoteniu. Výsledkom je pridelenie určitej úrovne sociálneho statusu, ktorá môže ovplyvňovať možnosti jeho fungovania v spoločnosti.
Systém sociálnych kreditov je založený na hodnotení spoľahlivosti občanov a organizácií v mnohých oblastiach života. Využíva pritom moderné technológie hromadného elektronického sledovania a analýzy veľkých dát. Podrobne o tom píše Elena Larinová vo svojej knihe Umelá inteligencia, Big Data a kriminalita.
Sociálne siete ako nástroj globálnej cenzúry
Už dnes existujú prepojené databázy obsahujúce údaje o finančnej spoľahlivosti jednotlivcov. Na ich základe sa rozhoduje o poskytnutí úveru, pôžičky či hypotéky. V podmienkach systému sociálnych kreditov by však mohlo dôjsť k situácii, keď sa ľudia s nízkym hodnotením stanú fakticky vyhnancami vlastnej spoločnosti.
Takýmto osobám by mohli byť odopreté pôžičky, pracovné príležitosti alebo možnosť cestovať. Bez dostatočného digitálneho statusu by sa mohli stretnúť s obmedzeniami, ktoré by výrazne zasiahli ich každodenný život.
Digitálnou cenzúrou na sociálnych sieťach a internetových platformách sa celý proces iba začína. Azda najvýstižnejšie tento jav opisuje ruská akademička Oľga Četveriková vo svojej knihe Digitálna totalita. Mnohí veria, že inteligentné mestá a takzvané Smart riešenia prinesú vyššiu kvalitu života. Dnes však ešte nikto nevie s istotou povedať, aké budú ich dlhodobé dôsledky.
Isté je iba to, že technologický rozvoj zároveň vytvára predpoklady na bezprecedentné sledovanie človeka. Čoraz viac ľudí preto nadobúda presvedčenie, že dystopické vízie Georgea Orwella už nemožno vnímať iba ako literárnu fikciu, ale ako realitu, ktorej prvé prejavy možno pozorovať už dnes.
Ocitli sme sa v období, keď niektorí ľudia tvrdia, že na našom hlase nezáleží, pretože nepatrí medzi tie „správne“. Každý človek má však právo súhlasiť alebo nesúhlasiť s tými, ktorí vykonávajú moc, a má právo svoj názor slobodne vyjadriť bez obáv z politických represií. Aspoň v teórii.
Digitálny feudalizmus v našej postdemokracii
Politici, ktorí získajú moc, sú dnes neraz ochotní postihovať ľudí už za samotné vyjadrenie názoru. Hoci je takýto postup v rozpore so základnými princípmi štátu, v ktorom boli demokraticky zvolení, mnohí neváhajú uchyľovať sa k sankciám voči svojim kritikom.
Trest pritom nemusí mať podobu fyzického väzenia. V digitálnom veku môže nadobúdať formu rôznych zákazov, obmedzení a vylúčenia z verejného priestoru. Aj takýmto spôsobom možno človeka pripraviť o časť jeho slobody.
Každý názor, ktorý sa odchyľuje od oficiálneho alebo systémového pohľadu, býva často označovaný za nebezpečnú propagandu. Spravidla sa to deje v mene národnej bezpečnosti, pojmu, ktorého obsah zostáva pre väčšinu občanov nejasný a ktorý býva často sprevádzaný mlčanlivosťou alebo utajovaním.
Len nedávno sme boli svedkami situácie, keď bola sloboda prejavu v našom štáte vážne oslabená vypínaním opozičných alebo protivládnych informačných webov. Niektoré názory boli bez riadneho dokazovania označované za bezpečnostnú hrozbu iba preto, že ich nositelia využívali svoje právo slobodne vyjadriť nesúhlas.
Ak vláda zneužíva svoju moc na potláčanie pokojného nesúhlasu namiesto toho, aby sa s alternatívnymi názormi vyrovnala otvorenou diskusiou, prestávame hovoriť o skutočnej demokracii. A ak sa tak deje predovšetkým v digitálnom priestore, možno hovoriť o nástupe digitálnej totality.
Prichádza Fahrenheit
Sloboda prejavu patrí medzi základné ľudské práva. Je zakotvená aj v článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a chráni ju celý rad medzinárodných a regionálnych dokumentov. Aj Ústava Slovenskej republiky sa už vo svojich úvodných ustanoveniach hlási k ochrane základných práv a slobôd a priznáva medzinárodným záväzkom v tejto oblasti mimoriadny význam.
Sloboda prejavu zároveň podporuje ďalšie základné práva, akými sú sloboda myslenia, sloboda svedomia a sloboda náboženského presvedčenia. Bez možnosti slobodne hovoriť a diskutovať totiž tieto slobody nemôžu plnohodnotne existovať. Práve preto sa často stávajú terčom vlád a mocenských štruktúr, ktoré sa snažia umlčať kritikov svojich rozhodnutí, najmä v digitálnom priestore.
Najúčinnejším nástrojom v boji proti rozličným formám diktatúry bola oddávna kniha. Aj dnes zostáva symbolom vzdelania, poznania a múdrosti. Knihy sú domovom ducha. Predstavujú priestor, v ktorom možno slobodne rozvíjať myšlienky, pestovať vnútorný svet človeka a chrániť si vlastnú nezávislosť.
Aj preto si ľudia vytvárajú ku knihám taký silný vzťah. A práve preto si ich budú vážiť aj v časoch, keď bude digitálna kontrola prenikať do čoraz väčšieho množstva oblastí života.
Knihy často prinášali myšlienky, ktoré boli pre diktátorov nebezpečné. Preto ich zakazovali, cenzurovali a pálili. Dejiny nás však učia jednoduchú pravdu: tam, kde sa pália a zakazujú knihy, sa skôr či neskôr začnú páliť a zakazovať aj ľudia.
