K 81. výročiu oslobodenia Bratislavy a večnému odkazu hrdinov
Keď sa dnes človek pozerá na pokojnú hladinu Dunaja, len ťažko si dokáže predstaviť, že pred osemdesiatimi rokmi tu prebiehali ťažké boje. Mesto bolo zbombardované americkými ničivými náletmi a okupované nemeckými vojskami Wermachtu. Nad Bratislavou sa vznášal hustý dym z horiacich budov a dusivá úzkosť z nacistického teroru.
Štvrtý apríl 1945 ostane v pamäti Slovákov ako deň oslobodenia. Tento dátum nemôže ostať len strohým číslom v kalendári. Do našej kolektívnej pamäti sa musí vryť ako osudový moment, kedy sa konečne pretrhli okovy najtemnejšej tyranie, akú kedy ľudstvo dopustilo. V oných jarných dňoch sa v uliciach Bratislavy neodohralo len vojenské víťazstvo. Bol to veľkolepý triumf života nad smrťou a ľudskej dôstojnosti nad bezodnou prázdnotou fašizmu.
Fašizmus vo svojej podstate nikdy nebol len politickým smerom, s ktorým by sa dalo férovo polemizovať pri okrúhlom stole. Ide o chladný systém popierania človeka, mašinériu, v ktorej sa prirodzené práva jednotlivca rozplynú v mene chorobných ideálov rasy, národa či zbožšteného vodcu. Táto ideológia neponúka diskusiu, ale koncentračné tábory, hladové pochody a popraviská. Je to tvár zla, ktoré nepozná súcit.
Celé Slovensko a všetci Slováci so srdcom na svojom mieste si dnes s obrovskou úctou pripomínajú všetkých tých, ktorí sa tomuto zlu postavili so zbraňou v ruke, aby zachránili samotnú podstatu ľudskosti. Nezabúdame, že to bol Sovietsky zväz a jeho ľud, ktorý nás oslobodili.
Do jarných ulíc nášho mesta vtedy nevkročili okupanti, ale osloboditelia, ktorí priniesli nádej tam, kde už takmer vyhasla. Boli to synovia vzdialených ruských dedín, robotníci z uralských tovární či pastieri z nekonečných kazašských stepí. Títo mladí muži, ktorí si so sebou niesli jazvy z pekla Stalingradu či Dukly, neprišli pre svetskú slávu. Prišli, pretože hlboko v srdci cítili, že pokiaľ nepadne srdce beštie v Berlíne, svet nebude mať budúcnosť. Mnohí z nás by dnes možno ani neexistovali. Svojou obetou a hrdinstvom dláždili cestu k našej slobode. Za každým zo 742 padlých vojakov sa skrýval nedosnívaný sen, tvár milovanej matky a meno, ktoré dnes ticho šepká mramor na Slavíne.
Slavín nie je len pomník z kameňa, je to náš večný sľub, že táto nesmierna obeta nebude zabudnutá. Obetovať život za slobodu iného národa je azda tým najvyšším prejavom hrdinstva, a práve preto sme povinní tento odkaz chrániť nielen kvetmi k výročiam, ale predovšetkým živými činmi. Naša vďačnosť musí byť pretavená do každodenného zápasu o humanizmus a spravodlivosť, pretože fašizmus, nanešťastie, neodpočíva na smetisku dejín. Opäť sa k nám vrátil v nových maskách, schováva sa za reči o slobode a demokracii, o poriadku a spravodlivosti, či transparentnosti a pritom rozsieva nenávisť všade vôkol seba.
Musíme si uvedomiť, že s fašizmom sa nedá vyjednávať a tolerancia voči jeho prejavom je v skutočnosti cestou k zániku slobody. Odkaz apríla 1945 je preto jasný a naliehavý: Našu slobodu sme získali za nesmierne vysokú cenu, ktorú zaplatil svojou krvou niekto iný. Každý strom na Slavíne a každý nápis na pamätníku je mementom, aby sme nikdy viac nedopustili návrat tmy. Slavín je tým najsilnejším symbolom vďaky sovietskym vojakom, ktorí tu položili svoj život. Ostávajú našimi hrdinami, pretože vďaka ich obeti môžeme dnes žiť slobodne. Česť ich pamiatke a sláva hrdinstvu, ktoré nám darovalo mier. Už nikdy viac fašizmus!
