Pôda je kožou Zeme

Osud ľudstva závisí od mnohých faktorov a predovšetkým od dostupnosti potravy. Bez nej všetky ostatné materiálne hodnoty strácajú zmysel.

Vo svete hladuje až 500 miliónov ľudí a až 1 miliarda je podvyživených. Tieto čísla majú tendenciu narastať. Bežný Európan skonzumuje počas svojho života (viac ako 70 rokov) v priemere až 45 ton potravín a 95 % potravy získava z pôdy Zeme.

Význam pôdy ako prirodzeného telesa spočíva v zabezpečení existencie života na Zemi. Pôda je dôsledkom života a zároveň podmienkou jeho existencie, reguluje chemické zloženie ovzdušia a vody, prijíma vlahu zo zrážok, vytvára rovnováhu sladkej vody, absorbuje rozpustené a iné nečistoty.

Látky obsiahnuté v pôde vznikali dôsledkom veľkých geologických a malých biologických cyklov. Niektorí vedci a medzi nimi najmä V. V. Dokučajev definovali pôdu ako prírodno-historické teleso s vlastnými vnútropôdnymi vzťahmi, zákonitosťami a podmienkami vývoja, ako otvorený samoregulačný systém. Ide o výsledok celkovej interakcie šiestich pôdotvorných faktorov: podnebie, pôvodné horniny, terénny reliéf, živé organizmy, geologický vek daného územia a ľudské aktivity na ňom.

Po mnoho tisícročí sa ľudia zaoberali prirodzeným organickým využívaním pôdy, ktorá je v súlade s biocenózou planéty. Avšak s vynálezom pluhu, orby a nástupom chemických hnojív sa začali podmienky sebazáchovy a samoliečenia pôdy v procese jej samoregulácie narúšať.

Moderné intenzívne poľnohospodárstvo vo väčšine prípadov zahŕňa používanie veľkého množstva chemických hnojív a toxických látok (pesticídy, herbicídy, defolianty) určených na boj proti hmyzu, burine a škodcom. Avšak okrem otravy pôdy a podzemnej vody týmito chemikáliami, vedie tekéto intenzívne využívanie pôdy k rýchlemu vyčerpaniu úrodnej vrstvy zeme a to aj v dôsledku rozmachu používania hlbokej orby a pluhov, ktoré zaznamenali výrazný vzostup už na začiatku priemyselnej revolúcie.

Až do 19. storočia bola pôda obrábaná oradlom. Nie pluhom, ako je tomu dnes, ale radlicovým oradlom, ktoré nebolo asymetrické a neodklápalo ornicu nabok. Iba oralo brázdu a nešlo príliš do hĺbkly. Pôdu rozrúšalo a prevzdušňovalo, ale naobracalo. Rozdiel medzi oradlom a pluhom je totiž v tom, že pluh prevráti vrchnú vrstvu pôdy a všetky anaeróbne mikroorganizmy, ktoré žijú pod ňou a ktoré sa o ňu starajú a tie v dôsledku takejto hlbokej orby na slnku a na vzduchu odumierajú a aeróbne mikroorganizmy, ktoré žili pôvodne na vrchu pôdy, kde vytvárali humus, skončia touto orbou dole, kde umierajú na nedostatok svetla a vzduchu.

Anaeróbne baktérie sú schopné žiť a rozmnožovať sa práve iba v prostredí, kde voľný kyslík úplne chýba. Zdroje na rast anaeróbnych kolónií vznikajú procesom rozkladu organického odpadu, ktorý sa rozkladom mení na metán, vodu a pevný sediment. Anaeróbne baktérie nedokážu prežiť, ak sa dostanú do kontaktu so vzduchom.

Naopak, aeróbne mikroorganizmy môžu existovať iba v horných vrstvách pôdy, kde je dostatočné množstvo kyslíka, pretože hlavným procesom ich práce je oxidácia organických zlúčenín s následným uvoľňovaním tepla a oxidu uhličitého.

V prirodzenom stave je pôda preniknutá koreňmi rastlín, chodbami dážďoviek pod. Potom je pôda úplne zavodnená a priedušná. Hlboká orba ničí všetky tieto kanály v pôde, čím sa narušuje jej dôležitá schopnosť absorbovať a zadržiavať vlhkosť. Vo svojej prirodzenej forme je pôda živým systémom, biotopom pre mikroflóru a mikrofaunu (aj nano), ktoré vytvárajú jej prirodzenú úrodnosť.

Úrodnosť pôdy môže byť umelá (minerálna, chemická) alebo prirodzená (biologická). Prirodzenú, neobmedzenú úrodnosť pôdy vytvárajú zastarané organické hmoty rastlín (seno, tráva, slama, opadané lístie, konáre a aj piliny), taktiež zvyšky prestarnutých živočíšnych organických látok (mikroorganizmy, baktérie, riasy, mikrohuby, červy, hmyz a iné živočíchy), nano a mikrorastliny (plesne). Tieto živočíšne mikroorganizmy sú integrálnymi predstaviteľmi úrodnej pôdy, pre naše oči neviditeľné, a sú zjednotené pod jedným spoločným názvom: „Pôdotvorná mikroflóra a mikrofauna“. Hrsť dobrej pôdy obsahuje milióny mikroorganizmov, ktoré udržujú úrodnosť.

Pôdotvorná mikrobiocenóza je kľúčovým článkom v regeneračných bioprocesoch, ktoré vytvárajú neobmedzenú prirodzenú úrodnosť pôdy. Hmotnosť živej časti pôdy dosahuje 80 % (!) jej hmoty. Len 20 % pôdnej hmoty tvorí jej mŕtva minerálna časť. A ak živá časť pôdy odumrie v dôsledku používania chemických hnojív alebo iných porušení podmienok zdravej biocenózy, pôda sa časom vyčerpá o minerálnu bázu, stáva sa mŕtvou, neplodnou a tým aj neúrodnou. Obnovenie úrodnosti takto poškodených a vyčerpaných pôd je veľmi náročný a dosť prácny proces.

Pôda je pokožkou Zeme. Moderní vedci počítajú päť vrstiev ľudskej kože. Podobne poznamenávajú, že živá, nekonečne úrodná pôda pozostáva z piatich po sebe nasledujúcich vrstiev.

Prvú pôdnu vrstvu – prírodný trávnik alebo mulč – tvoria zvyšky rastlín a živočíchov: minuloročná tráva, slama zostávajúca po zbere, opadané lístie a konáre, rôzne mikroorganizmy, huby, plesne, mŕtvy hmyz a zvieratá. Pod vrstvou mulča príroda vytvorila „latrínu“ pre rôzne červy, pakomáry, chrobáky a ploštice. Počet mikroživočíchov v úrodnej pôde dosahuje niekoľko ton na hektár pôdy. Celá táto živá armáda sa hýbe, presúva, pije, konzmuje, vykonáva potrebu, rozmnožuje sa a umiera.

Zvieratá, červy, baktérie, hmyz, mikróby a vírusy žijúce v pôde sa po smrti rozložia na svoj primárny bioplyn a biominerálny stav. Všetky telá zvierat sa skladajú z veľkého množstva zlúčenín dusíka. Pri rozklade sa menia na prírodné dusíkaté hnojivá, ktoré sú ľudia nútení pri zabíjaní pôdy (jej zlým obrábaním) nahradiť chemickými, umelými dusíkatými hnojivami.

Druhou vrstvou pôdy je vermikompost. Nachádza sa pod vrstvou mulča. Vermikompost sú odpadové produkty (výlučky) rôznych mikroživočíchov a hmyzu. Hrúbka vermikompostovej vrstvy úrodných pôd dosahuje 20 centimetrov alebo viac. Vermikompost je kolostrum pre rastliny. Vermikompost je nevyhnutný pre rastliny v prvých hodinách ich života pre úspešný rast a zdravý vývoj. Zvieratá, ktoré nedostávajú materské mlieko (kolostrum) v prvých minútach svojho narodenia, sú krehké, slabé a choré. Rovnako semená rastlín zasadené do mŕtvej vrstvy pôdy obrátenej naruby, vyčerpané eróziou, sa od prvých minút klíčenia ocitnú v neprirodzenej situácii, ktorá im nebola určená evolučným procesom vývoja, a rastú oslabené.

Tretia vrstva pôdy, biominerálna, pozostáva z prirodzených zvyškov organickej hmoty rastlín a živočíchov a vermikompostu. Túto vrstvu pôdy vytvárajú mikroorganizmy, mikrorastliny, mikroživočíchy postupne, v priebehu mnohých rokov, z dvoch vrchných vrstiev. Do vrchnej mulčovacej vrstvy pôdy voľne preniká atmosférická vlhkosť (hmla, rosa), dážď, roztopený sneh, pramenitá voda a v nich rozpustené atmosférické plyny (vodík, kyslík, dusík, oxidy dusíka, uhlík, oxidy uhlíka). A ak štruktúru pôdy nezničí orba a pluh, voda a plyny v nej rozpustené prenikajú do všetkých podložných vrstiev cez chodby, ktoré v nej vytvorili milióny tvorov, ktorí v nej žijú.

Mulčovacia vrstva zabraňuje vysychaniu, vyplavovaniu a zvetrávaniu pôdy (bráni procesom vzdušnej a vodnej erózie). Umožňuje, aby sa povrchový vláknitý koreňový systém rastlín voľne rozvíjal na veľkej voľnej ploche mäkkej pôdy, pričom z nej môže ľahko prijímať hojné množstvo ľahkostráviteľných prírodných bioživín, ako aj vlhkosť a atmosférické plyny v nej rozpustené.

Mikroorganizmy žijúce v hornej, mulčovacej vrstve pôdy postupne počas mnohých rokov ničia zvyšky odumretej vlhkej rastlinnej a živočíšnej organickej hmoty do ich primárneho bioplynového a biominerálneho stavu. Vytvárajú biologickú obnovu chemických prvkov a chemických zlúčenín, ktoré boli súčasťou zvyškov organickej hmoty do ich primárneho, elementárneho, izotopového stavu. Regenerované bioplyny a chemické prvky v zložení chemických organických zlúčenín sú ľahko absorbované koreňovým systémom rastlín. Biominerály zostávajú v pôde a postupne, v priebehu niekoľkých rokov, sú absorbované rastlinami ako biologicky dostupná biominerálna výživa.

Z primárnej vrstvy rastlinného mulča vstupujú do tejto biominerálnej vrstvy rôzne mikroelementy. Dostávajú sa do nej z atmosféry, spoločne s atmosférickým a kozmickým prachom a so zemnou vlhkosťou. Prízemnú vlhkosť rastliny zbierajú pomocou hlavného ​​​​koreňového systému. Dĺžka vodných koreňov rastlín výrazne prevyšuje ich výšku.

Napríklad pri zemiakoch dosahuje dĺžka koreňového systému v závislosti od odrody až štyri metre. Preto je hmotnosť koreňovej časti rastlín 1,6 – 1,7 krát väčšia ako nadzemná hmota. Preto rastliny, ktoré rastú v živej pôde, nepotrebujú hnojivá. Rastú vďaka pozostatkom svojich predchodcov a kozmickým a atmosférickým minerálnym zásobám.

Štvrtou vrstvou pôdy je humus. Objem humusu v úrodných pôdach sa pohybuje od 4 % až do 9 %. Humus vytvárajú rôzne mikroorganizmy z prestarnutých rastlinných a živočíšnych organických látok s obmedzeným prístupom k podložným, zhutneným pôdnym vrstvám atmosférickej vlhkosti, v ktorej sú rozpustené atmosférické plyny. Proces tvorby humusu v pôde sa nazýva biosyntéza. Pri biosyntéze vznikajú energeticky nasýtené uhľovodíkové zlúčeniny a horľavé bioplyny v sérii s oxidom uhličitým a metánom.

Humus pôsobí ako zdroj uhľovodíkovej energie pre rastliny. Nahromadenie humusu v podložných vrstvách pôdy poskytuje rastlinám teplo. Uhľovodíkové zlúčeniny humínových kyselín zahrievajú rastliny v chladnom počasí. Oxid uhličitý a metán sú absorbované koreňovým systémom rastlín, pôdotvornou, dusík fixujúcou mikroflórou a mikrofaunou. Taktiež aj plazivými a nízko rastúcimi rastlinami, čím sa vytvárajú akumulácie biodusíka v pôde. Práve vysoký obsah humínových kyselín určuje farbu černozeme.

Piatu vrstvu úrodnej pôdy tvorí podložie, teda hlina. Táto vrstva sa nachádza v hĺbke nižšie ako 20 cm pod povrchom. Ílovitá vrstva podložia zabezpečuje reguláciu výmeny vlhkosti a plynov medzi vrstvami pôdy a podložnými pôdami.

Pôda, podobne ako koža, je teda komplexný biosystém, v ktorom vrchná vrstva chráni spodné vrstvy pred eróziou. A rozrývanie alebo prevracanie pôdy pluhom v nej ničí život. Najhoršie je však to, že ju otvára pôsobeniu vzdušnej a vodnej erózie, teda zvetrávaniu a vyplavovaniu neoceniteľnej úrodnej vrstvy zeme do svetových oceánov. Táto vrstva sa v pôde vytvárala v priebehu stoviek rokov, a jej priemerná hrúbka na tejto planéte je len pol metra. Na väčšine planéty sa hrúbka úrodnej vrstvy pohybuje maximálne do dvadsiatich centimetrov od povrchu a len na niektorých miestach dosahuje dva alebo tri metre.

Podľa výpočtov vedcov môže byť vrstva pôdy s hrúbkou 18 cm zmytá vodou:

• v lese – za päťstotisíc rokov (!);
• na lúke – tritisícdvestodvadsaťpäť rokov;
• kde nie sú žiadne rastliny – už za pätnásť rokov…

V dôsledku intenzívneho poľnohospodárstva ničivý vplyv človeka na zem mnohonásobne prekonal všetko, čo sa udialo počas predchádzajúcich tisícročí. V priebehu minulého storočia sa v dôsledku erózie a zvetrávania stalo nepoužiteľných viac ako 2 miliardy hektárov pôdy vhodnej na pestovanie.

Na poľnohospodárskej pôde po celom svete sa každý rok stratí asi 24 – 25 miliárd ton ornice, ktorá sa eroduje a odplaví do oceánu, čo sa rovná rozsahu zničenia rozlohy, akú majú všetky polia používané na pestovanie pšenice v Austrálii.

Orná pôda, lesy a pasienky miznú. Suché oblasti už zaberajú viac ako tretinu zemského povrchu a v dôsledku klesajúcej hladiny podzemnej vody a vzdušnej erózie sa v Afrike, Indii, Číne, Spojených štátoch a Rusku každoročne mení na púšť ďalších 23 miliónov polí a stepí.

Rýchle vyčerpávanie pôdy v súvislosti s potrebou poskytnúť ľuďom primeranú výživu predstavuje pre ľudstvo množstvo veľmi, veľmi vážnych problémov, pretože pôdy vhodnej na obrábanie je pomerne málo:

• 12 % pôdy dnes zaberajú poľnohospodárske plodiny
• 24 % je vyhradených pre pasienky
• 31 % je pokrytých lesmi
• 33 % zvyšnej plochy sa nachádza buď v príliš chladnom, alebo príliš suchom podnebí, alebo na takých strmých svahoch, že sa nedá poľnohospodársky využiť

Zároveň je veľa pôd obrábaných ľuďmi už veľmi vážne vyčerpaných alebo zabitých.

V mnohých oblastiach planéty miera straty pôdy prevyšuje rýchlosť tvorby novej pôdy najmenej 10-krát. (!) Jedným z hlavných dôvodov je použitie pluhov s hlbokou orbou. V knihe „The ploughman’s folly“ o tom podrobne píše Edward H. Faulkner. Ešte predtým však slávny ruský agronóm Ivan Evgenievich Ovsinsky tvrdil, že všetky zbrane na tejto planéte prinášajú ľudstvu menej škody ako pluh nemeckého kováča Sachsa (vynálezca kovového pluhu so zakriveným rydlom, prevracajúcim pôdu stranou).

Takáto orba síce prináša výrazné zvýšenie úrody, no iba v priebehu prvých niekoľkých málo rokov. Je to spôsobené najmä tým, že takto sa celá orná vrstva prevzdušňuje, v dôsledku čoho sa výrazne urýchli a tým aj zvýši rozklad humusu na jeho základné anorganické látky. Tie potom dodávajú rastlinám dodatočnú výživu, čo zvyšuje produktivitu úrody. Vážne to však narúša životnosť pôdy a mnohonásobne spomaľuje tvorbu nového humusu.

Počiatočná eufória z hlbokej orby pluhom, ktorá začala prinášať nevídané výnosy, pripravila ľudí o možnosť objektívne zhodnotiť výsledky procesu zvyšovania úrody. Farmárom je už takmer na podvedomej úrovni vštepené presvedčenie, že pluh podporuje hromadenie vlahy a zlepšuje stav pôdy. V skutočnosti ju však zabíja!

V dôsledku takéhoto obhospodárovania pôdy dochádza k jej rýchlemu vyčerpaniu a taktiež k jej erózií. Ničí sa tým život, ktorý je v nej obsiahnutý a bráni to zdravým regeneračným procesom. To následne vedie k používaniu chemických hnojív.

V 50. rokoch minulého storočia talentovaný nemecký chemik Justus Liebig objavil, že rastliny možno kŕmiť roztokmi určitých chemických prvkov a pestovať ich takto, až kým sa nedosiahne dobrá úroda. Súbor týchto chemických prípravkov nazval minerálnym hnojivom. Čoskoro sa ukázalo, že ide o tie isté zložky, ktoré tvoria chemický odpad pri výrobe výbušnín a pušného prachu.

Objav Justusa Liebiga bol vzácnym darom pre chemických magnátov a výrobcov zbraní, ktorí si uvedomili, že namiesto vyhadzovania odpadu na skládku ho môžu predať farmárom a dosiahnuť obrovské zisky. V oblasti prijímania a rozdeľovania týchto peňažných príjmov existoval korporátny záujem vlád, chemických magnátov a majiteľov obranných podnikov. To si vyžiadalo zorganizovanie širokej reklamnej kampane, venovanej výhodám a ekonomickej efektívnosti nákupu a používania minerálnych hnojív pre poľnohospodárov po celom svete.

Keďže minerálne hnojivá sa musia aplikovať hlboko do pôdy, všetkým farmárom sa vo veľkej miere propagoval aj pluh s radlicami na prevrátenie ornej vrstvy a ťažnú silu postupne nahradil traktor. V obranných podnikoch sa tak začali vyrábať pluhy aj traktory. Poľnohospodárstvo si tak získalo pozornosť chemických magnátov a majiteľov obranných podnikov, ktorí mali záujem profitovať na predaji minerálnych hnojív, pluhov a traktorov.

Pre poľnohospodárom bolo používanie minerálnych hnojív a pluhu jednoduchšie ako klasické používanie hnoja a humusu. Postupne sa tak v Nemecku a potom aj v iných krajinách sveta začalo používať každým rokom viac a viac chemických hnojív, v kombinácii s hlbokou orbou. Predaj odpadu z výroby výbušnín a pušného prachu sa tak rýchlo rozrástol a s tým rástli aj príjmy celého vojensko-obranného komplexu.

Justus Liebig bol však čestný vedec. Čoskoro zistil, že aplikovanie minerálnych hnojív, ktoré objavil, ničia v pôde život. Tým ju robia hustou, chladnou a bránia jej zvlhčovaniu a prevzdušneniu, čím ju zbavujú prirodzenej úrodnosti a zvyšujú tým náklady na jej mechanické obrábanie. Začal teda aktívne protestovať proti používaniu minerálnych hnojív, ktoré pôvodne navrhoval. Ospravedlňoval sa za túto veľkú chybu a vysvetľoval, že najlepší systém hospodárenia, ktorý nie je pre prírodu a ľudí škodlivý, je systém čínskych farmárov, ktorí využívajú organický odpad z ľudskej hospodárskej činnosti na zvýšenie úrodnosti pôdy (kompostovanie).

Tento protest poctivého chemika však nebol vypočutý. Majitelia vojensko-obranného komplexu urobili všetko pre to, aby sa tieto informácie ďalej nešírili a aby sa o tom farmári nedozvedeli. Dôvodom boli samozrejme obavy o stratu príliš veľkých ziskov v dôsledku možného upustenia od používania chemických hnojív. Proti Liebigovi bola zorganizovaná silná a spoľahlivá propagandistická antikampaň a minerálne hnojivá dostali zelenú na poliach po celom svete.

V prvých rokoch po hlbokej orbe si panenská pôda ešte ako tak zachovala jemnú hrudkovitú štruktúru a ponúkala naozaj vysokú úrodu. Po niekoľkých rokoch kultivácie pôdy hlbokou orbou pluhom, zubovými brázdami a tanierovými bránami, to viedlo k veternej erózii pôdy (najbonitnejšia zložka pôdy vyschla a tú potom odfúklo).

Takto obrábaná pôda je totiž pokrytá pestovanými rastlinami a držaná koreňmi pohromade najviac 3-4 mesiace v roku. Počas zostávajúcich 8-9 mesiacov zostáva povrch pôdy po oraní otvorený a bezbranný voči vetrom. Tam, kde polia zostanú úhorom, proces erózie trvá dva roky a ešte sa zintenzívni po ošetrení diskovými pluhmi počas leta. Proces erózie sa nezastaví ani v zime, keď sú častice pôdy z polí buď odfúknuté alebo odplavené spolu so snehom.

Veľké škody spôsobuje aj vypaľovanie strniska na poliach. Pri spaľovaní bylín hynú mikroorganizmy a hmyz žijúci v hornej, mulčovacej vrstve pôdy. Spolu so strniskom horia aj korene rastlín, ktoré držia čiastočky pôdy pohromade. A ak strnisko úplne vyhorí, pole začne podliehať erózii aj bez orby.

Aby sme pochopili, ako veterná erózia ovplyvňuje úrodnosť pôdy, je potrebné vziať do úvahy, že odfúknutá vrstva pôdy s hrúbkou 2,5 cm na hektár odnesie z územia 450 – 980 kg dusíka, 100 – 190 kg fosforu, 3,5 tony draslíka a viac ako 15 ton organickej hmoty. Pôda sa v dôsledku toho stáva neplodnou. Erózia sa vyvíja obzvlášť silno na poliach, ktoré nie sú obklopené lesmi.

Človeku ani len na um neprišlo podozrievať pluh. Celé svoje úsilie tak nasmeroval na hľadanie možností ako zachovať úrodnosť pôdy zlepšením striedania plodín, biologickým zvyšovaním množstva aplikovaných organických a minerálnych hnojív, zavádzaním závlah a pod. Na situácii to však nič nemení. Pri intenzívnom poklese obsahu humusu v pôde sa prudko zhoršujú všetky jej fyzikálne vlastnosti a klesá úrodnosť.

V článku „O súčasnosti a budúcnosti našich pôd“ (Bulletin Ruskej akadémie poľnohospodárskych vied z r. 1994) poskytuje akademik I. G. Kalinenko neuspokojivé údaje o dynamike obsahu humusu v pôde šľachtiteľského strediska poľnohospodárskeho podniku Zernogradskoje. (Rostovská oblasť)

Kalinenko zdôrazňuje, že napriek prísnemu dodržiavaniu vedecky podloženého systému hospodárenia (striedanie plodín, orba 40 – 50 ton hnoja a 3 – 4 centy superfosfátu na hektár poľa ležiaceho úhorom) sa obsah humusu v pôde v tejto oblasti znížil takmer dvakrát počas 50 rokov a doklonca až trikrát za 110 rokov. V iných regiónoch, kde sa hnoj do pôdy vôbec neaplikoval, je situácia ešte horšia. Zmizli jedinečné bohaté černozeme s obsahom humusu 14 – 16 %, ktoré sa nazývali citadelou ruského poľnohospodárstva. Plocha najúrodnejších území na tejto planéte s obsahom humusu 10 – 13 % sa v Rusku zmenšila až 5 – krát.

Moderné poľnohospodárstvo vyzbrojené pluhom zničilo za 100 rokov to, čo si naši predkovia dokázali zachovávať po tisíce rokov predtým. Takýmto intenzívnym poľnohospodárstvom bola väčšina ruských krajín s dvojmetrovou vrstvou čiernej pôdy privedená k úplnému vyčerpaniu a to len za posledných 100 rokov. Vysokoúrodná a priam exkluzívna pôda je dnes zničená a dokonca je neschopná produkovať plodiny bez použitia chemikálií a minerálnych hnojív.

Chemické hnojivá obsahujú menej ako polovicu prvkov potrebných pre rastliny. Ostatných viac ako 50% látok obsiahnutých v týchto hnojivách je nebezpečný balast, ktorý je však tiež absorbovaný rastlinami a pri požití človekom je až zdraviu škodlivý. Z tohto dôvodu je v súčasnosti v niektorých krajinách sveta v záujme zachovania zdravia národa zakázaný predaj poľnohospodárskych produktov pestovaných s použitím chemických hnojív na domácich trhoch. Takéto produkty sa pestujú len na export.

Ničenie pôdy je zločinom proti budúcim generáciám, pretože pripravuje ľudstvo o hlavný faktor trvalo udržateľného rozvoja – úrodnú pôdu, ktorá je základom nášho života.

Dlhoročné skúsenosti s využívaním pôdy bez dostatočného množstva aplikovaných organických hnojív ukazujú, že po 50 až 70 rokoch dochádza v pôde k strate humusu o 30 – 50%. Obnova humusovej zložky pôd, t.j. proces umelého zahumnusenia krajiny je prakticky veľmi ťažko realizovateľné. Prirodzený proces tvorby 1 cm humusovej vrstvy trvá 100–150 rokov. Dehumifikácia je sprevádzaná sterilizáciou, deštrukciou, stratou živín, rozvojom erózie a ďalšími procesmi. Hlavným dôvodom úbytku humusu v pôde, ako už bolo uvedené, je nedostatok organických hnojív a remineralizácia pôdy.

Z hľadiska stupňa nebezpečenstva a kontaminácie pôdy je dnes na prvom mieste problém otravy pesticídmi a na druhom mieste sú ťažké kovy. Pesticídy ako insekticídy a biocídy sú prípravky na ničenie škodcov rastlín. Potom herbicídy, ktoré sa používajú na chemické ničenie buriny, no a v neposlednom rade aj fungicídy, používané na ničenie chorôb rastlín. To všetko sú pesticídy, ktoré kontaminujú pôdu o svojim obsahom prenikajú do plodín, ktoré sa v dôsledku toho stávajú otravou a nie potravou.

Potreba používania pesticídov pri pestovaní plodín v rastlinnej výrobe, záhradníctve a vinohradníctve vznikla v dôsledku porušovania agrotechnológie a to pri pestovaní úplne všetkých plodín bez výnimky.

Podľa doktora biologických vied, vedca genetika, A. M. Burduna, sa vývoj poľnohospodárstva za posledných 20 rokov uberal cestou urýchlenia intenzifikácie, koncentrácie a špecializácie. Jedna plodina sa zasiala a zasadila na obrovskej rozlohe polí. Jedna odroda tak bola koncentrovaná na obrovských plochách. Rovnako koncentrácia jedného plemena na jednej farme, alebo vysádzanie jednej odrody viniča na desiatkach, ba až stovkách hektárov je koncentráciou geneticky homogénneho materiálu na jednu hmotu pôdy. To viedlo nielen k vyčerpaniu pôdy, ale aj k úbytku pôdy a taktiež aj k rozvoju škodcov a chorôb. Chemický útok minerálnymi hnojivami na pôdu ochudobnenú o zložky živín odčerpanej koncentráciou jednej odrody určite neslúži na zlepšenie úrodnosti ale naopak zintenzívni vývoj škodlivých organizmov. Čo je však najdôležitejšie, vedie to ku globálnemu znečisteniu celého ľudského prostredia.

Ochrana pôdy pred znečistením je možná len vývojom ekologických technológií pestovania plodín. Možné sú aj polovičné opatrenia, medzi ktoré patrí použitie špeciálnych prípravkov na ošetrenie rastlín nepesticídmi, zriadením centralizovanej nezávislej štátnej služby ochrany rastlín, ktorá by mala v rukách aplikačnú techniku, ako napríklad certifikáty na aplikovanie a dovoz pesticídov, kontrolu kvality a množstva aplikovaných jedov, jednak použitých ako aj znehodnotených, spoľahlivý ekologický systém a technológie na likvidáciu pesticídov.

Faktormi limitujúcimi úrodu sú popri živinách a prípravkoch na ochranu rastlín rekultivačné práce, ktoré zahŕňajú viac ako štyridsať opatrení na zvýšenie úrody a zachovanie úrodnosti pôdy. Hlavným faktorom pri vykonávaní takýchto prác je regulácia vodného režimu pestovania.

Tento faktor je kontrolovateľný. Už tisícročia ľudstvo reguluje vodný režim pôd ich zavlažovaním alebo odvodňovaním. Pri dostatočnom množstve živín je na úrodu 1 centu obilnín potrebných približne 10 mm dostupnej vlhkosti. Pri správnom zavlažovaní sa pôdy kultivujú, odstraňuje sa nedostatok vlhkosti, znižuje sa veterná erózia, znižuje sa odpor pri orbe, aktivujú sa mikrobiologické procesy a môže sa hromadiť humus, a to aj zo sedimentov bahna.

Ak sa však porušia pravidlá pre výstavbu a prevádzku závlahových systémov, ak sú ich návrhy nedokonalé, spôsobuje to nepriaznivé vedľajšie účinky ako zasoľovanie, strata humusu, podmáčanie, alkalizácia, odvodňovanie, závlahová erózia a ďalšie procesy, ktoré spôsobujú degradáciu pôdy. Negatívne aspekty zlého zavlažovania často prevažujú nad tými pozitívnymi.

Globálne znečistenie povrchových vôd ťažkými kovmi je nepriamou príčinou mineralizácie pôdy ortuťou, olovom, kadmiom, železom, meďou a inými látkami, ktoré ich obsahujú. Zdrojmi znečistenia pôdy ťažkými kovmi sú odpadové vody z priemyselných podnikov, priemyselné emisie, výfukové plyny automobilov, početné priemyselné a domové skládky odpadu, minerálne hnojivá a chemické prípravky na ochranu rastlín.

Proces erózie pôdy a ornej pôdy sa začal, keď sa človek začal venovať poľnohospodárstvu. Intenzívna vodná erózia začala, keď sa ľudia začali venovať meliorácii, položili prvú brázdu a popri nej sa rútil vodný prúd búrky alebo prudko sa topiaceho snehu.

Hlavnými príčinami vodnej erózie sú:

• klimatické faktory, ako charakter snehovej pokrývky a zrážok, ich rytmus a teplotný režim územia
• reliéf krajiny, jej tvar a expozícia svahov, veľkosť a tvar tokov vody;
• charakter pôdotvorných hornín, typy pôd a ich štruktúrny stav; stupeň vegetačného krytu a jeho charakter;
• ľudská ekonomická činnosť.

Hlavnou podmienkou boja proti vodnej erózii je jej zadržiavanie v území. Týka sa to najmä topiacich sa ľadov a snehu, a prsun povrchového odtoku zrážok do podzemných vrstiev a tokov. Erozívna schopnosť zrážok závisí od ich množstva a intenzity. Najoptimálnejšie spôsoby ochrany pôdy sú výsev trvalých tráv, uzavretý rastlinný kryt a nakoniec striedanie plodín, ktoré chránia pôdu rôznymi spôsobmi.

Z analýzy príčin veternej erózie vyplýva, že ochrana pôdy by mala zahŕňať tieto opatrenia:

• vytváranie špeciálnych vetrolamov, teda prekážok prúdenia vzduchu akými sú lesné pásy a stromové a kríkové scenérie vysokých rastlín (remízky);
• pestovanie dostatočne vyvinutých sadeníc poľnohospodárskych plodín počas veterných dní,
• konzervovanie strniska na povrchu pôdy, nanášanie drvených rastlinných zvyškov do vrchnej vrstvy pôdy, mulčovanie plôch najviac náchylných na zafúkanie maštaľným hnojom a rôzne iné agrotechnické techniky zabraňujúce odvevu pôdy.

Ľudská priemyselná činnosť predstavuje čoraz väčšiu hrozbu pre pôdny kryt. Priemyselná erózia sa najviac prejavuje v oblastiach ložísk nerastných surovín, stavebných materiálov, najmä pri povrchovej ťažbe, na skládkach popola tepelných elektrární, na skládkach hlušiny rôznych baní a na haldách skládok uhoľných kalov. Celkový objem globálnych antropogénnych záťaží pôdneho krytu sa stal porovnateľným s pôsobením prírodných faktorov. Degradácia pôdy do značnej miery závisí a v súčasnosti je determinovaná nedostatkom spoľahlivého monitorovania pôdy nielen v Rusku ale úplne na celom svete.

Najdôležitejšou úlohou je zorganizovať monitorovanie pôdy v týchto kategóriách:

1. hodnotenie priemerných ročných strát pôdy, teda miera straty pôdneho krytu v dôsledku veternej, dažďovej a priemyselnej erózie;
2. zisťovanie regiónov a území s nedostatkom bilancie najdôležitejších prvkov výživy rastlín, hodnotenie miery straty humusu, dusíka a fosforu;
3. kontrola zmien kyslosti a zásaditosti pôdy;
4. kontrola kontaminácie pôdy ťažkými kovmi;
5. kontrola kontaminácie pôdy pesticídmi;
6. kontrola znečistenia pôdy ropnými produktmi a uhľovodíkmi;
7. dlhodobá a sezónna kontrola vlhkosti, teploty, štruktúrneho stavu, vodo-fyzikálnych vlastností pôd a obsahu živín v nich;
8. kontrola zmien v zložení solí a režime zavlažovaných a hnojených pozemkov;
9. odborné posúdenie pravdepodobných zmien vlastností pôdy pri projektovaní vodných stavieb, rekultivácii pôdy, zavádzaní nových systémov hospodárenia, nových hnojív a chemických prípravkov na ochranu rastlín;
10. inšpektorská kontrola veľkosti a správnosti scudzenia ornej pôdy na nepoľnohospodárske využitie.

To, či človek bude alebo nebude na Zemi existovať, závisí od toho, ako rýchlo si moderná spoločnosť uvedomí hĺbku problému. Ľudia medzitým kalkulujú so zďaleka nie úplnými následkami ničenia poľnohospodárstva a prírody. Dôsledky sú predovšetkým sociálne, odzrkadľujúce zmeny v morálke moderného človeka, morálnych a etických štandardoch. Milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy, ktorá stratila alebo znížila svoju úrodnosť, sú všetky články jedného reťazca, ktorý je výsledkom nahradenia morálnych kritérií spotrebiteľskými.

Zničenie pôdy v danom území vedie k ľudskej tragédii. Ohrozuje to priamo životy ľudí, ktorí ho obývajú. Ľudstvo totiž nemôže existovať bez pôdy ako živiteľa, bez jej úrodnosti, bez čistej vody a vzduchu!

Výsledkom našej práce by malo byť vytvorenie širokej verejnej a politickej rezonancie, v dôsledku ktorej by hlavnou environmentálnou agendou všetkých politických a ekonomických fór bolo zachovanie úrodnosti existujúcej poľnohospodárskej pôdy a obnovenie stratenej úrodnej vrstvy planéty. Nemali by sme sa nechať oklamať plánmi na zabíjanie kráv a znižovanie populácie planéty v dôsledku tvorby metánu a oxidu uhličitého emitovaných nimi, teda kravami a ľuďmi.

Na medzinárodnej a národnej úrovni by malo byť zakázané používanie všetkých spôsobov pestovania, ktoré ničia život v pôde. Zničenie úrodnej vrstvy Zeme je v skutočnosti zločinom proti tým generáciám, ktoré tu budú žiť po nás.

Je potrebné vytvárať a podporovať nové oblasti podnikania, ktoré budú založené na organických formách obrábania pôdy. Je potrebné obnoviť úrodnú vrstvu planéty vytvorením lesov a zelených pásov v tých regiónoch, ktoré sa dnes zmenili na odpadové vyčerpané pôdy, púšte a polopúšte.

Dnes musíme prevziať zodpovednosť za stav úrodnej vrstvy planéty. Musíme prevziať zodpovednosť za budúce generácie, za zachovanie krásnej, rozkvitnutej záhrady zvanej planéta Zem. A ak bola táto úžasná záhrada vytvorená Stvoriteľom, potom nám sám Stvoriteľ ukazuje aj touto cestou poznania možné riešenia, ktoré neničia našu planétu, ale zachovávajú jej božskú krásu!

Autor: Alexander Eugenievič Usanin, Eduard Gennadievič Ponomarev
Preklad: Robert Merva
Zdroj: https://xn--b1aedaacgehd6alijb5a.xn--p1ai/pochva-eto-kozha-zemli/