Rieky tečú, pokiaľ existujú lesy. Lesy priťahujú dážď. Biotické čerpadlo.
„Čisté zdroje energie planétu nezachránia. Zachovať ho môžu len lesy, neovplyvnené ľudskou činnosťou.“
Alexej Tichonov
Jednou z najdôležitejších príčin nepriaznivej zmeny klímy je zmena prúdenia vzdušných hmôt nesúcich zrážky v dôsledku nekompenzovaného rozsiahleho odlesňovania planéty.
Kolobeh vody a život na povrchu tejto planéty podporujú rozsiahle lesy. Jedným z najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich pohyb vzdušných hmôt v atmosfére je pokles tlaku v miestach najväčšej kondenzácie vlhkosti. Tento mechanizmus priťahovania zrážok lesmi, najpodrobnejšie vysvetlili vedci z Petrohradského inštitútu jadrovej fyziky, kandidátka fyzikálnych a matematických vied Anastasia Michajlovna Makareva a profesor Viktor Georgievič Gorškov.
Vodná para, odparená z povrchu listov rastlín sa kondenzuje v horných studených vrstvách atmosféry, čo spôsobuje, že vzduch nad lesom sa stáva redším. To vytvára vzostupné prúdy vzduchu nad lesom, ktoré nasávajú vlhké masy vzduchu z oceánu a privádzajú ich nad pevninu. Po zrážkach potom prúdi suchý vzduch späť do oceánu cez hornú vrstvu atmosféry.
Obrazne sa to dá vysvetliť nasledovne: z niekoľkých zavesených mokrých uterákov sa vyparí viac výparov ako z jedného uteráka. Oceán je jeden uterák a les je veľa takýchto uterákov. Keď vyrúbeme lesy a nahradíme ich napríklad trávou, množstvo odparenej vlhkosti prudko klesne. Trávy a vzácne kríky sú náchylné na sucho.
Výsledkom je, že vietor zmení svoj smer a začne fúkať z pevniny smerom k oceánu. Preto je púšť vždy uzavretá pred vlhkosťou. Vietor tam vždy fúka len smerom k moru.
Ročný prietok všetkých riek do svetových oceánov je asi štyridsaťtritisíc kubických kilometrov. Aby rieky nevyschli, sú potrebné pravidelné zrážky v rovnakých množstvách. A práve lesy ako obrie prírodné čerpadlá zabezpečujú prísun vlahy potrebnej pre život. Lesy zabezpečujú cirkuláciu vody z oceánu do odľahlých kútov zeme.
Tento proces, ktorý si nevšímame, je v skutočnosti životne dôležitý pre každého z nás. Preto musíme seba a každé dieťa už od útleho veku viesť k poznaniu prírodných zákonov života. Všetci musíme vedieť ako tento prírodný mechanizmus cirkulácie vlhkosti funguje a konať tak, aby sa nenarušil.
Časť zrážok sa tvorí nad samotnou pevninou, výparovaním vlhkosti z jej povrchu. Približne jedna tretina, presnejšie 35 percent ročných zrážok, tvorí voda vyparená z oceánov. Keby sa táto oceánska vlhkosť nevypršala nad pevninou a nespadla by v zime vo forme snehu, všetky močiare, jazerá a rieky by za necelých desať rokov úplne vyschli a roztopili by sa aj pevninské ľadovce.
Samozrejme, že počasie ovplyvňuje pohyb atmosférických frontov, tvorba cyklónov a pod. Je to oblasť pomerne zložitých javov, ale najdôležitejší proces prenosu oceánskej vlhkosti na pevninu je spojený s lesmi a je známy ako „lesná biotická pumpa atmosférickej vlhkosti“.
Pre pochopenie jej účinku je potrebné podrobnejšie vysvetliť proces transpirácie. Transpirácia je proces odparovania vody z povrchu listov. Ide o akési rastlinné dýchanie. Je to „krvný obeh“ rastlín. Pozostáva z nepretržitého pohybu vlhkosti cez stonkové cievy rastlín od koreňov po listy. Rýchlosť pohybu rastlinnej šťavy je pomerne vysoká a je asi jeden meter za hodinu pre bylinné rastliny a až osem metrov za hodinu pre vysoké stromy.
Kapiláry na stonke rastlín (xylém) sú tenké rúrky s priemerom 0,01 až 0,2 milimetra. Iba samotným vplyvom kapilárnych síl však voda nedokáže vystúpiť vyššie ako tri metre. Výška niektorých stromov však dosahuje päťdesiat až sto metrov.
Vzlínanie vody z koreňov rastlín až do takýchto výšok nastáva v dôsledku adhéznej sily molekúl, čo v konečnom dôsledku spôsobuje jej odparovanie cez listy. Toto odparovanie vody v listoch vedie k „vyprázdňovaniu“ buniek listov a následne k zvýšeniu koncentrácie látok v nej rozpustených. Preto xylémová tekutina s vyšším vodným potenciálom prúdi do buniek listov cez selektívne priepustné bunkové membrány.
Keď však voda opúšťa xylémové kapiláry, vo vodnom stĺpci rastliny vzniká napätie, ktoré sa prenáša po stonke až ku koreňom. Je to spôsobené schopnosťou molekúl vody. Táto vlastnosť je spôsobená ich polaritou (dipólovým momentom). Vďaka tejto polarite sa molekuly vody k sebe priťahujú (sú akoby zlepené). Je to v dôsledku vplyvu elektrostatických síl, ktoré tieto molekuly držia pohromade vďaka vodíkovým väzbám.
Vďaka tejto súdržnej vlastnosti vody dosahuje napätie v xylémových cievach takú silu, že dokáže vytiahnuť nahor celý stĺpec vody. Rôzne odhady pevnosti v ťahu pre stĺpec xylémovej miazgy sa pohybujú od 3 000 až do 30 000 kPa (to znamená od 30 do 300 atmosfér!). V úplne poslednej fáze má preto voda tendenciu opúšťať rastlinu, pretože vodný potenciál okolitého vzduchu je o niekoľko desiatok tisíc kilopascalov nižší, než ten v samotnej rastline. Voda tak opúšťa rastlinu cez jej listy a to hlavne vo forme pary.
Na premenu vody na paru je potrebná dodatočná energia, nazývaná latentné teplo vyparovania. Túto energiu v konečnom dôsledku poskytujú práve slnečné lúče, ktoré slúžia ako sila potrebná pre čerpanie vody z listov rastlín a poháňa transpiračný proces vo všetkých jeho fázach – od pôdy ku koreňom rastlín a od koreňov cez stonky až k listom.
Samotná rastlina ale pre svoje prežitie spotrebuje v priemere len menej ako jedno percento vody, ktorú z pôdy absorbuje. Celých 99 percent vlahy cez rastlinu iba prechádza a vracia sa späť do atmosféry, vyparovaním sa cez listy. Tým v konečnom dôsledku spôsobí nový dážď. Množstvo vody, ktoré rastlina za deň odparí, v závislosti od teploty, množstva svetla a pôdnej vlhkosti, môže byť dosť vysoké. Slnečnica odparí za jeden deň skoro až dva litre vody a storočný dub vyparí do atmosféry viac ako 600 litrov vody za deň!
V prípade potreby môžu rastliny v sebe zadržiavať vlhkosť rôznymi spôsobmi a regulovať proces odparovania. Zahŕňa to opadávanie listov počas sucha alebo sezónneho ochladzovania, ukladanie vlhkosti do slizničných buniek a bunkových stien rôznych častí rastliny a zhrubnutie kutikuly (vosková vrstva pokrývajúca epidermis listov a stoniek). Prieduchmi sú špeciálne póry v epiderme, nachádzajúce sa v listoch a čiastočne v zelených stonkách, cez ktoré dochádza k výmene plynov a odparuje sa až 90 % vody. Vďaka špeciálnym ochranným bunkám sa môžu prieduchy za suchého počasia alebo v noci, keď sa zastaví fotosyntéza, uzavrieť, čím sa spomalí proces vyparovania.
V hustom lese, kde sa koruny susedných stromov dotýkajú a prepletajú, je celková plocha listov desaťkrát väčšia ako plocha zemského povrchu pod lesom. Listy stromov predstavujú výparnú plochu lesa, ktorá je desaťkrát väčšia ako výparná plocha otvoreného oceánu rovnakej veľkosti.
Transpirácia (vyparovanie vody cez listy) však nie je jediným zdrojom vyparovania, ktorý sa tvorí v lesoch. Stromy majú schopnosť akumulovať a „zachytávať“ svojimi korunami značné množstvo atmosférickej, dažďovej alebo snehovej vlhkosti priamo na svojom povrchu, čo tiež výrazne prispieva k celkovému výparu, vytváraného lesom. To je typické najmä pre severské ihličnaté lesy, kde snehové plášte a čiapky prilepené na stromoch zabezpečujú prúdenie výparu aj v zime, keď nedochádza k odparovaniu vody cez listy. Vďaka tomu lesy aj v zime lákajú do svojho kraja vlahu v podobe nového výdatného snehu.
Nenarušený les je teda schopný odparovať vlhkosť takmer po celý rok, a to oveľa intenzívnejšie ako otvorená hladina oceánu rovnakej teploty. V priemere sa pritom blíži k maximálnemu možnému množstvu vyparovania daného príkonom slnečnej energie. Maximálny výpar vody nad lesom, ktorý zodpovedá priemernému globálnemu príkonu slnečnej energie absorbovanej zemským povrchom, je raz tak veľký ako výpar z oceánu. (les cca 2m a oceán max 1.2m) Ak vezmeme do úvahy ešte aj skutočnosť, že celkový povrch listov rastlín je až 4 krát väčší ako povrch celej zeme, je jasné, ako výrazne výpar lesa úspešne konkuruje výparu nad oceánmi. To všetko je rozhodujúce pri vytváraní kontinentálneho cyklu vlhkosti, ktorý existuje vďaka biotickému lesnému čerpadlu.
Okrem „lesnej pumpy“ v pobrežných oblastiach existujú aj pasívne prúdy rôznych vlhkých vetrov, ktoré dokážu dopraviť vlhkosť do vnútrozemia v priemere na vzdialenosť až 600 kilometrov.
Len vďaka nim dnes celá západná Európa, ktorá už prakticky stratila svoje prirodzené lesy, nie je vystavená suchám a dezertifikácii. Vďačí za to najmä svojej jedinečnej geografickej polohe, okolitým vnútorným a vonkajším moriam a rozsiahlej blízkosti pobrežia. Žiaden z jej regiónov nie je vzdialený od mora viac, ako je dĺžka útlmu pasívneho geofyzikálneho transportu morskej vlhkosti.
Aktívny transport oceánskej vlhkosti, ktorý zabezpečuje existenciu dobre zvlhčených oblastí v hĺbkach kontinentov, až vo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov od oceánu je zabezpečený existenciou tzv. biotickej lesnej pumpy. Či už je to na Sibíri, v povodí Amazonky či v rovníkovej Afrike. Je to spôsobenmé práve tými atmosférickými fyzikálnymi procesmi, ktoré vznikajú v dôsledku výparov nad lesmi, ako aj akumuláciou atmosférickej vlhkosti korunami stromov.
Ich podstata je nasledovná: V atmosfére je tlak plynu v akejkoľvek danej výške vyvážený hmotnosťou stĺpca plynu nad touto výškou. S narastajúcou výškou klesá hmotnosť plynového stĺpca a následne klesá rovnovážny tlak plynu. Každý, kto musel zdolávať hory, vie z vlastnej skúsenosti, že vo vysokých nadmorských výškach sa ťažšie dýcha, pretože je tam redší vzduch a je v ňom menej kyslíka.
Ale na rozdiel od iných zložiek vzduchu môže byť vodná para v ňom prítomná v dvoch skupenstvách. Môže byť priamo kvapalná (vo forme hmly a malých kvapiek) alebo plynná, ktorá sa za určitých podmienok (rosný bod) mení z plynného skupenstva na kvapalné. Každý z nás sa s týmto javom, nazývaným kondenzácia, stretol mnohokrát, pričom pozoroval tvorbu rosy, ktorá sa usádza na tráve a kríkoch alebo iných predmetoch, ktoré sa počas chladných letných nocí ochladzujú rýchlejšie ako vzduch.
Vysvetľuje sa to tým, že pri znižovaní teploty sa proces vyparovania vody spomaľuje a rovnováha medzi jej plynným a kvapalným skupenstvomn sa posúva smerom ku kvapalnému. V dôsledku poklesu ich kinetickej energie má stále menej molekúl vody tendenciu opúšťať kvapalnú fázu, zatiaľ čo počet molekúl vodnej pary, ktoré sa do nej vracajú, zostáva spočiatku nezmenený. A ak bola počas dňa v teplom a suchom vzduchu koncentrácia vodnej pary pod jej možným maximom alebo takzvanou úrovňou nasýtenia, teraz po dosiahnutí štádia nasýtenia vodná para začne rýchlo kondenzovať a prechádzať do kvapalného stavu. Vo fyzike sa táto kritická teplota nazýva „rosný bod“.
To isté sa deje s vodnou parou pri stúpaní do výšky. Ak by vodná para, podobne ako ostatné zložky vzduchu, nebola kondenzovateľným plynom, zostala by v rovnováhe v akejkoľvek výške od Zeme a jej tlak by klesol asi o polovicu na každých 9 km výšky. Vieme však, že v zemskej atmosfére teplota vzduchu klesá s nadmorskou výškou asi o 6°C na kilometer. Vo výške desať kilometrov, kde lietajú moderné dopravné lietadlá, je preto vonku o 60°C nižšia teplota ako na zemi. Pre všetky ostatné plyny vo vzduchu nie je takýto pokles teploty kritický, ale s vodnýmí param ije situácia úplne iná.
S každým poklesom teploty o 10°C totiž koncentrácia jeho molekúl, zodpovedajúca stavu nasýtenej pary, klesá o polovicu. A koncentrácia vodnej pary vo vzduchu nemôže byť vyššia ako nasýtená, preto jeho prebytok začne okamžite kondenzovať. Mení sa teda z plynného skupenstva do kvapalného. To spôsobuje zníženie hmotnosti vodnej pary v atmosférickom stĺpci, ktorý už nie je schopný kompenzovať svoj tlak v nižších vrstvách atmosféry, čo okamžite vedie k vzniku ťahu nahor.
A práve táto sila so sebou nesie vzostupné prúdy vodnej pary, ktorá stúpajúc do vyšších vrstiev atmosféry aj kondenzuje, vytvára oblaky a padá vo forme dažďa alebo snehu. To znamená, že stratu pary zo vzduchu priebežne dopĺňajú stúpavé prúdy vlhkosti, ktoré podobne ako starí grécki Atlanťania udržiavajú oblačnosť Zeme.
A tu sa dostávame k podstate lesnej biotickej pumpy. Keďže stúpavé prúdy vzduchu sú spôsobené procesmi kondenzácie vodnej pary vo vyšších vrstvách atmosféry, je zrejmé, že ich sila bude tým väčšia, čím intenzívnejšie budú napájané výparom zo zemského povrchu. Preto bude vlhký vzduch dole nasávaný z tých oblastí, kde je odparovanie menšie, teda tam, kde je intenzívnejšie. A keďže odparovanie nad nenarušenými lesmi je väčšie než odparovanie nad oceánom, vlhkosť oceánu bude pumpovaná lesom ďalej a ďalej do vnútrozemia. Tým sa kompenzuje objem riečnych tokov a zabezpečí sa celoročná vlhkosť pôdy v celej hĺbke kontinentu.
Platí to však iba pri podmienke, kedy les dosiahne pobrežie. Rovnako ako je to v prípade povodí riek Kongo, Amazon, severných riek Ruska, či Kanady, ktoré majú prístup k oceán. Alebo prinajmenšom, ak sa lesné oblasti nachádzajú od pobrežia vo vzdialenosti menšej, ako je dĺžka útlmu pasívneho geofyzikálneho transportu oblačného frontu zrážok.
Odstraňovanie lesa v pobrežnej zóne „narúša potrubie“ lesného biočerpadla vodných pár z oceánu. V dôsledku toho prestávajú zrážky vo vnútrozemí kontinentu naopĺňať riečne toky, pôdna vlhkosť steká do oceánu, pôda aj lesy vysychajú, a napokon prestáva existovať aj celé povodie.
Všetky tieto nezvratné zmeny môžu nastať vo veľmi krátkom časovom období, asi 4-5 rokov, potrebné na odčerpanie všetkej sladkej vody nahromadenej v horských ľadovcoch, jazerách a močiaroch. S najväčšou pravdepodobnosťou sa niečo podobné stalo pred päťdesiatimi až stotisíc rokmi v Austrálii, keď ju začali osídľovať prví ľudia. Je prirodzené predpokladať, že prisťahovalci, ako sa to vždy stáva, najskôr osídlili pobrežné zóny, ktoré sú vo všetkých ohľadoch najvhodnejšie a v dôsledku poľnohospodárskej činnosti vyrúbali lesy po celej dĺžke pobrežia, ďalej a ďalej do vnútrozemia. Keď pás krajiny bez lesov dosiahol dĺžku útlmu pasívneho geofyzikálneho prúdenia vzduchu, biotická pumpa zostala odrezaná od oceánskej vlhkosti a obrovské austrálske lesy prestali existovať a zmenili sa na obrovskú púšť dlhú štyri milióny kilometrov štvorcových.
Možno práve z tohto dôvodu väčšina moderných púští hraničí s pobrežím oceánov alebo morí. Ich geografia sa dá vysvetliť činnosťou ľudí, ktorí vytvorili nové územia a vyrúbali lesy, ktoré kedysi rástli pozdĺž pobrežia.
Už sme hovorili o jedinečnej polohe západnej Európy, ktorú takmer v celej hĺbke zabezpečuje pasívny prílev oceánskej vlahy z rôznych smerov, a to aj napriek strate veľkej časti jej lesov. Je to zrejme táto okolnosť, ktorá vyvoláva ilúziu beztrestného prenesenia praktík ničenia lesov do iných oblastí planéty, kde môže byť alebo sa už ukázala ako smrteľná. Mnohé kedysi vlhké oblasti planéty sa menia na púšte priamo pred našimi očami.
V samotnej západnej Európe sú však v poslednom čase čoraz častejšie katastrofálne povodne, ako aj suchá a požiare. Je to najmä v dôsledku ničenia lesov v horských oblastiach a tým aj vážneho narušenia prirodzeného hydrologického režimu. Toto ničenie horských lesov, ktoré zabezpečujú aj potrebné zrážky v horách, viedol taktiež aj k prudkému poklesu horských ľadovcov. To sa ešte stále mylne pripisuje „globálnemu otepľovaniu spôsobenému stúpajúcim atmosférickým CO2“.
Púšť teda možno považovať za prakticky nedostupnú pre zabezpečenie akejkoľvek vlhkosti a zrážok, keďže úplná absencia vyparovania vody nad jej územím nevedie k následnému nasávaniu vlhkého vzduchu z oceánu nad pevninu. Práve naopak, vedie k odvádzaniu suchého vzduchu nad oceán. Potom však môže dôjsť k opačnému prúdeniu a intenzita vyparovania nad hladinou oceánu môže presiahnuť intenzitu vyparovania nad umelo zavlažovanými územiami a pastvinami stepí a saván. V tomto období sem z morí a oceánov prichádza prúd vlhkého vzduchu, ktorý s odstupom mizne, známy ako „letný monzún“, obdobie dažďov. V chladnom období odparovanie nad kríkmi a trávou stráca intenzitu oproti oceánskemu odparovaniu, a preto sa tu nahromadená vlhkosť „ťahá“ z pevniny do oceánu, čo zodpovedá suchým zimám a vetrom vanúcim smerom k moru („zimný monzún“).
Preto, aj keď si vegetácia ekosystémov stepného typu udržiava určitú zásobu vlahy, absencia súvislej lesnej pokrývky s vysokým listovým indexom im nedovoľuje dostať sa na úroveň odparovania, pri ktorom by prúdenie vlahy z oceánu na súš dokázalo kompenzovať odtekanie vody korytami riek. V takýchto ekosystémoch nefunguje plnohodnotná biotická pumpa a so vzdialenosťou od pobrežia tak intenzita zrážok výrazne klesá.
Z toho všetkého vyplýva pre každého z nás dôležitý záver: „Ničenie lesov – tohto jedinečného prírodného unikátu – za účelom komerčného zisku niekoho iného nemožno kvalifikovať inak, než ako zločin proti životu na planéte Zem.“
Podľa právnych noriem neznalosť zákona neospravedlňuje konanie porušujúce takéto zákony a neoslobodzuje od trestu. Príroda zaobchádza s ľuďmi úplne rovnako a núti ich zaplatiť najvyššiu cenu za ich nerozumný a barbarský postoj k nej. Tí, ktorí vedia o pripravovanom alebo páchanom trestnom čine a nesnažia sa zločinca zastaviť, sú potrestaní ako spolupáchatelia. Rovnako ľudia, ktorí dovolia iným, aby ničili ekosféru, budú potrestaní samotnou Prírodou za ich pasívnu spoluúčasť na tomto zločine.
Častokrát sa lesy nerúbu len na komerčné účely, ale sa dokonca barbarsky vypaľujú len preto, aby mäsový priemysel získal nové pastviny alebo kŕmne plodiny. Celé vyrúbané lesy sa zas posielajú tisíce kilometrov do ekonomicky vyspelejších krajín, kde na tom zarába spracovateľský priemysel.
Lesy však miznú predovšetkým na výrobu papiera, na dennú produkciu miliárd novín a reklamných brožúr, ktoré do večera končia v odpadkovom koši. Papier je najčastejšou komoditou, ktorú vyhadzujeme do odpadu, rovnako ako aj papier určený na hygienické čistiace účely. Veľká časť lesa sa spotrebuje aj na výrobu nábytku, stavebných materiálov a najnovšie opäť aj ako palivové drevo.
Teraz žijeme skutočne v priam neuveriteľne zodpovednej a dôležitej dobe. V stávke je budúcnosť našej planéty. Ak budú lesy ničené rovnakým tempom ako doteraz, ľudia čoskoro nebudú môcť dýchať vzduch aký majú k dispozícii teraz, pretože v ňom jednoducho nebude dostatok kyslíka. Tropické pralesy Južnej Ameriky, nazývané „pľúca Zeme“, každý rok neuveriteľne rýchlym spsôsobom miznú z povrchu planéty Zem. Týmto tempom už teraz hrozí ekologická katastrofa v celoplanetárnom meradle. Nesmieme zabudnúť, že až 50 % všetkého kyslíka na planéte produkujú lesy povodia rieky Amazon.
Rusko má štvrtinu svetových zásob lesov, ktoré produkujú kyslík len v lete. Ale aj tieto lesy sa každým rokom zmenšujú. V Rusku sa každý rok vyrúbu dva milióny hektárov lesa a obnoví sa len jeho malá časť.
Teraz sa ľudia snažia zachovať rôzne ohrozené vtáky a zvieratá. Ale zachovať ich bez zachovania lesov je ako sadiť stromy v strede púšte. Ľudstvo nepotrebuje maličké zásoby dvoch-troch percent územia Zeme, ktoré by boli chránené ako prírodné pamiatky, presnejšie ako pamiatky prírody, ale komplexný celoplanetárny mechanizmus funkčných a nenarušených ekosystémov.
Les je komplexné spoločenstvo stromov so širokou škálou tvorov: hmyz, baktérie, huby, zvieratá a vtáky, pre ktoré je potravou aj domovom. Mŕtve stromy stoja, padajú a určitým tempom ich požierajú baktérie, huby a hmyz. Zvieratá jedia kôru, konáre a listy. A celá táto komplexná činnosť lesného spoločenstva smeruje k udržaniu maximálnej udržateľnosti života na zemi a hlavne k udržaniu stability kolobehu vody, bez ktorého nie je život možný.
Ľuďom, ktorí sa na les pozerajú len z hľadiska kvality dreva využiteľného v stavebníctve a drevospracujúcom priemysle, sa javí prirodzený, nenarušený les miestami prehnitý a neporiadok, ktorý obsahuje nadmerné množstvo odumretých kmeňov či konárov. V snahe získať to najlepšie drevo ľudia rúbu stromy, čistia les od mŕtveho dreva a podrastu a pália suché konáre. To všetko znižuje výparnú kapacitu lesov a tiež zbavuje zložité spoločenstvo organizmov, ktoré lesom slúžia o energiu, potravu a úkryt.
Likvidácia lesného porastu v najväčších povodiach planéty povedie v krátkom čase k poklesu množstva vody v riekach, k výskytu sucha, záplav a požiarov, k čiastočnej dezertifikácii v pobrežnom páse a následne aj k úplnej dezertifikácia v rámci kontinentov.
Ekonomické straty z toho mnohonásobne prevýšia úžitok z predaja lesov. Preto je vhodné urýchlene prehodnotiť lesné politiky na celom svete. V prvom rade je potrebné okamžite zastaviť rozvoj zostávajúcich nenarušených lesov vo všetkých oblastiach povodí, a to nielen vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov pozdĺž veľkých riek, ale najmä v oblastiach, kde lesy siahajú až k brehom oceánov a morí.
Je potrebné začať so systematickou obnovou lesného porastu v oblastiach susediacich s prírodnými lesmi. Len na týchto územiach budú obnovované lesy schopné udržateľne poskytovať potrebný vodný režim a ďalej samostatne rozširovať povodie. Lesná pokrývka môže byť obnovená na väčšine v súčasnosti suchých oblastí. V histórii už na to existuje dobrý príklad.
Až do polovice minulého storočia boli Azovské stepi slnkom spálenou rovinou. Neúrodné územia siahali ďaleko na východ – za Don, za Volgu, do uralských a kazašských stepí. Juh Ukrajiny pravidelne pokrývali takzvané „čierne“ búrky, ktoré sa vyskytujú na jar počas suchého počasia na územiach bez vegetácie. Silný vietor zdvihol milióny ton prachu – drobných rozptýlených častíc zeme – na oblohu do výšky až jedného kilometra a unášal ho na obrovské vzdialenosti.
Na jar roku 1928 zdvihli vetry v stredných a juhovýchodných oblastiach Ukrajiny do ovzdušia viac ako 15 miliónov ton cennej černozeme, v dôsledku čoho sa jej vrstva zmenšovala naraz o 10-15 centimetrov.
Jedinou záchranou pred prašnými búrkami a horúcimi vetrom je vysádzanie pásov lesa okolo polí, ktoré môžu nielen chrániť polia pred veternou eróziou, ale môžu tiež zlepšiť klímu, zvýšiť vlhkosť a kvalitu pôdy, a tým zlepšiť produktivitu rastlín. Vo svojich prácach o tom hovorili a písali najvýznamnejší ruskí agronómovia V. Dokučajev, P. Kostyčev, V. Williams, ktorí vyvinuli systém obhospodarovania trávou: časť obrábaných polí bola posiata trvalými strukovinami a trávami, aby pôda mohla odpočívať a pomocou organizmov v nej žijúcich znovu nadobudla svoju plodiacu silu. Súčasťou tohto systému bola aj výsadba ochranných lesných pásov pozdĺž hraníc polí a brehov vodných nádrží.
Všetky tieto nápady dlho nenašli uplatnenie, keďže za cárskej vlády pôda patrila súkromníkom, ktorí nenašli dostatok financií ani chuť na realizáciu týchto cieľov. Vznikom ZSSR sa všetky vody a všetka pôda, jej podložie a lesy stali majetkom štátu, teda verejným majetkom. Sovietska vodná legislatíva založená na znárodnení vodných zdrojov vytvorila podmienky na realizáciu veľkolepých projektov z dielne týchto vedcov. A v roku 1948 J. V. Stalin podpísal dekrét „O vytvorení lesov na ochranu vôd a polí, zavedení striedania trávnych plodín, výstavbe rybníkov a nádrží na zavlažovanie púštnych území a lesostepných oblastí európskej časti ZSSR, aby sa tým zabezpečili vysoké udržateľné výnosy“.
Išlo o projekt, ktorý nemal vo svetovej praxi obdoby. Vypracovali ho poprední vedci a na jeho realizácii sa podieľali milióny ľudí. Sila tohto projektu bola v jednotnej vôli, komplexnosti a rozsahu.
Prvýkrát v histórii vznikli lesné ochranné pásy, ktorých celková dĺžka presiahla 5300 kilometrov a šírka 300 metrov. Kolektívni farmári a lesníci na tento účel pripravili šesťtisíc ton semien druhov stromov a kríkov. V skladbe ochranných pásov zohrávali hlavnú úlohu odolné dreviny, najmä dub, agát, lipa, jaseň, topoľ a tri druhy javora (kanadský, tatarský a nórsky). Maliny a ríbezle boli vysadené ako kríky, čo umožnilo prilákať vtáky na kontrolu lesných škodcov.
Systém pásov štátnych lesov bol doplnený o lesné plantáže na poliach kolektívnych a štátnych fariem s celkovou rozlohou viac ako päť miliónov hektárov, na ktoré boli farmám pridelené špeciálne štátne pôžičky. Do roku 1955 bolo vysadených 2 280 hektárov ochranných drevín a vybudovaných 44 228 rybníkov a nádrží. Horné toky roklín a dolín boli všade lemované stromami a kríkmi a ich ústia boli zabezpečené prútovými drevinami a živými plotmi. Rybníky boli vybudované v prírodných dutinách a lemované stromami. Na udržanie života malých riek boli postavené priehrady s vodnými mlynmi a elektrárňami.
Okrem toho boli prijaté špeciálne opatrenia na zachovanie a zlepšenie lesných plôch. Sady a parky, ktoré boli zničené počas vojny boli znovuobnovené.
Zároveň sa na poliach kolektívnych a štátnych fariem zaviedli striedania trávnych plodín, čím sa zabezpečila obnova úrodnosti pôdy.
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Dosiahla sa stabilizácia stepných biocenóz. Na poliach obklopených lesnými pásmi začala úroda dosahovať nevídané výsledky. Úroda obilnín sa zvýšila o 25-30%, zeleninových plodiny narástli v úrode o 50-75% a množstvo bylín na danom území sa zvýšilo 2-3 krát.
Aj klíma sa začala meniť k lepšiemu. V dôsledku zvýšenia intenzity lokálnej cirkulácie vlahy sa zvýšilo množstvo zrážok. Na poliach chránených lesmi sa až 80 percent vlhkosti absorbovalo do pôdy. Jednota lesa a poľa a potreba ich jednotného hospodárenia sa stali zrejmými. Koncept Stalinovho plánu teda spájal úlohy ochrany životného prostredia a dosahovania vysokých výnosov.
Tento projekt, navrhnutý do roku 1965, nebol plne realizovaný. Po Stalinovej smrti v roku 1956 ho zastavil Chruščov, ktorý zvrhol všetko, čo sa spájalo so Stalinom. Práve jemu vďačíme za to, že najväčší environmentálny program na svete nebol dokončený. Mnoho lesných pásov bolo vyrúbaných, niekoľko tisíc rybníkov a nádrží bolo opustených a na Chruščovov príkaz bolo zlikvidovaných 570 staníc ochrany lesa vytvorených v rokoch 1949-1955.
(Poznámka: Ako experiment v roku 1920 v umierajúcej stepi Astrachanskej polopúšte vedci a lesníci po prekonaní obrovských ťažkostí vysadili prvé hektáre lesa. A les rástol! Keď horúčavy v otvorenej stepi dosiahli 53 stupňa, v tieni stromov bolo o 20 % chladnejšie, vďaka čomu sa výpar pôdy znížil o 20 %. 7,5 metra nazbiera za zimu 106 kg námrazy a námrazy To znamená, že aj v zime dokáže malý lesík „vytiahnuť“ zo vzduchu niekoľko desiatok ton vlhkosti!)
V Rusku si mnohí pamätajú desiatky hektárov viníc vyrúbaných za Gorbačova. Nikto si však nepamätá státisíce hektárov lesa zničených v 60. rokoch. Zabudlo sa aj na systém pestovania trávy. Nové generácie agronómov a farmárov už ani nevedia, čo je jej podstatou, zameriavajúc sa nie na obnovu prirodzenej úrodnosti pôdy, ale na používanie chemických hnojív a pesticídov. V dôsledku toho sa vynakladajú obrovské peniaze na výstavbu chemických závodov, dopravu a aplikáciu chemikálií. A výsledky sa ukázali byť veľmi trpké – mnohé cenné územia, černozeme, sa týmto spôsobom zmenili na zasolené pôdy. Vodné plochy sú otrávené. Zomrelo veľa užitočných vtákov, zvierat a hmyzu. Výskyt rakoviny medzi ľuďmi sa zvýšil. Je načase opäť si pripomenúť skúsenosti s ochranou poľa zalesňovaním!
Dodnes sa zachovali len fragmenty ochranných pásov štátnych lesov. Avšak aj teraz, v suchých rokoch, je úroda na nimi pokrytých poliach 2-3 krát vyššia ako v nechránených oblastiach. Prax ukazuje, že v blízkosti lesných pásov sa hrúbka černozeme zväčšuje o 40 až 70 centimetrov. Prežívajúce lesné pásy zdobia krajinu a poskytujú úkryt rôznym drobným živočíchom a vtákom.
Neustála inovácia a rozvoj technológií vedie k nadprodukcii tovarov. Znižovaním ich výroby a zvýšovaním ich životnosti by sa v celom kapitalistickom systéme uvoľnil čas pre ľudí na ich sebarozvoj, čas na rodinu, na spoločensky prospešné aktivity a pod. Namiesto toho však začali nenásytní výrobcovia znižovať trvanlivosť týchto tovarov, aby nemuseli znižovať objem ich výroby a aby aspoň udržali objemy predaja. V dôsledku toho sa ekonomika vydala deštruktívnym smerom a zničila celý tento svet.
Ľudia sú dnes celé hodiny svojho života zaneprázdnení výrobou tovaru, ktorý sa zámerne rýchlo mení na odpad, len aby si na oplátku neustále kupovali iný tovar, ktorý sa v krátkom čase rovnako zmení na odpad. Na udržanie tempa produkcie odpadkov, tovarov krátkodobej spotreby (kuchynské spotrebiče, autá atď.) je nevyhnutný neustály prílev zdrojov planéty. Tie sa každým rokom čoraz viac vyčerpávajú, v dôsledku čoho vznikajú čoraz ostrejšie konflikty, organizujú sa prevraty moci a masová kapitalistická propaganda usiluje o čoraz väčšiu eskaláciu vojen a pod.
Nie je to tak dávno, čo vo všetkých krajinách planéty mala takmer každá dedina les, ktorý bol pre mnohé generácie ľudí nevyčerpateľným zdrojom bobúľ, rôznych liečivých a jedlých rastlín a bylín, kríkov a potravy pre domáce zvieratá. Mnohé z týchto lesov boli teraz vyrúbané, aby sa zväčšili orné plochy, čo už viedlo k zániku tisícok nádrží a riek, zníženiu hladiny podzemnej vody, zníženiu vlhkosti pôdy a vzduchu, zvýšeniu priemernej ročnej teploty. a zhoršenie klimatických podmienok pre existenciu rastlín, zvierat a ľudí. Toto všetko sa teraz prezentuje (nesprávne alebo zámerne) ako dôsledok „globálneho otepľovania“.
Nenásytní kapitalisti teraz ešte aktívnejšie ničia posledné pľúca našej planéty a plánujú dokonca „rozvíjať“ Sibír a amazonské pralesy. Znamená to, že ich chcú vyrúbať, „aby tak vytvorili nové pracovné miesta“ a vyprodukovali tam nové bilióny ton odpadu.
Tento prístup vedie ľudstvo len do slepej uličky. Ale človek je racionálna bytosť. Rozum nás vedie k nášmu najväčšiemu dobru. Preto rozumní, šľachetní ľudia a predovšetkým politici slúžiaci ľudstvu a človečenstvu, musia preorientovať ekonomiku na produktívny, nový smer, ktorý prinesie blahobyt všetkým, aj budúcim generáciám.
Produkovaním vysokokvalitného tovaru, ktorý vydrží mnoho rokov a bez umelého zvyšovania nákladov na potraviny, bez toho, aby sa kvôli tomu ničili úrody, môžu ľudia ľahko získať všetko, čo k životu potrebujú. Namiesto boja o prežitie v podmienkach smetiarskeho hospodárstva sa môžu oslobodiť pre činnosti, ktoré sú užitočné pre nich a pre všetkých, pre duchovný rozvoj, pre premenu našej planéty na rozkvitnutú záhradu prinášajúcu ovocie.
Sovietske skúsenosti s vytváraním pásov lesných úkrytov sa teraz nazývajú vytváraním „zelených panelov“. Niektoré z nich sa už začali používať v iných krajinách.
Na základe bohatých pozitívnych skúseností s éry Stalinského rozmachu môžeme opäť zazelenať a zachovať prosperujúcu Zem pre budúce generácie.
Toto sa môže a malo by sa stať spoločným planetárnym globálnym projektom, zameraným na interakciu všetkých ľudí na Zemi pre ich spoločné dobro. Ekologicky gramotné ľudstvo bude mať navždy k dispozícii neobmedzené vodné zdroje obnovených povodí a bude môcť znovu získať večnú úrodnosť pôdy.
Starostlivosť o túto planétu je dôležitá pre každého, pretože mnohí sa tu budú musieť znovu narodiť. A možno aj viackrát…
(Uznanie faktu reinkarnácie, uznávané v mnohých náboženstvách, je dodatočným základom pre ekologické myslenie. Ak ľudia skutočne pochopia, že smrť ako zničenie vlastného ja neexistuje a možno sa tu budú musieť znovu a znovu rodiť, kým dosiahnu duchovnú dokonalosť a získajú lásku k Stvoriteľovi sa už jednoducho nebudú môcť riadiť zásadou „po nás aj potopa!“)
Tento článok je úryvkom z knihy Alexandra Usanina „Matka Zem. Védske učenie o živote.“, ktorú pre českých a slovenských čitateľov pripravuje vydavateľstvo TORDEN.
Autor: Alexander USANIN
Preklad: Robert MERVA
Zdroj: https://xn--b1aedaacgehd6alijb5a.xn--p1ai/bioticpump/
