Úloha Benátok a židov v rozvoji kapitalizmu v Anglicku
Koncom 15. str. sťažovali Osmani Benátčanom prístup na východné trhy, kde bol hlavný zdroj ich obchodu a bohatstva. Navyše k tomu prišli ešte Portugalci (Vasco da Gama), ktorí otvorili novú cestu do Ázie. Tá viedla okolo Afriky a následne Indickým oceánom. Benátčania verili, že im týmto Portugalci spôsobili obrovské škody.
Nakoniec sa však v roku 1509 takmer celá Európa (vrátane Vatikánu, avšak okrem Anglicka) spojila proti Benátčanom v lige Cambrai a v roku 1511 boli Benátky porazené. Benátčanov pred úplným vyhladením a vymazaním z histórie zachránil vtedy pápež Július II., ktorý za to od nich zobral nemalý úplatok. (Július II. sa stal potom prvým rímskym veľkňazom, ktorého mŕtvolu zabalzamovali)
Ešte aj na konci 16. str. bol objem benátskeho obchodu dvakrát väčší ako objem Anglického a Francúzskeho dohromady (3 milióny dukátov Benátskeho obratu oproti 1,5 miliónu Anglického a Francúuzskeho obratu spolu). Avšak Benátčania sa celé 16. storočie cítili čoraz menej pohodlne a snažili sa nájsť východisko z pasce, do ktorej ich história vohnala. Ich večný nepriateľ – Janovčania, však našli cestu von. Presťahovali sa do Švajčiarska. Majitelia švajčiarskych bánk sú až podnes deň dedičmi janovskej obchodnej a finančnej aristokracie a čiastočne Longobardov.
V Benátkach ale prebiehal boj o budúcnosť, ktorý zvádzali dve hlavné skupiny: „Starí Benátčania“ a „Noví Benátčania“. Starí sa domnievali, že spása Benátok predpokladá vytvorenie kontroly nad Vatikánom a Španielskom, ktoré by mali byť nimi riadené. Noví však považovali tento smer za neperspektívny, ťahajúci ich príliš do minulosti v ktorej by podľa nich iba uviazli. Navrhovali preto zriadenie kontroly nad Holandskom, ktoré si vybrali za svoje budúce sídlo. Túto krajinu si vybrali veľmi účelovo. Holandsko totiž bolo od Španielska dostatočne vzdialené, no aj tak z neho obratne čerpalo americké bohatstvo. Navyše bolo charakteristické svojou „obojživelnosťou“, ktorá bola veľmi podobná Benátkam. Spor o smerovanie budúcnosti Benátok teda vyhrali „Noví Benátčania“ a začal sa postupný presun podnikateľskej činnosti do Holandska.
Hlavné pozície v triede holandských obchodníkov boli v tom čase spravidla obsadené Židmi. Boli to Marranos – iberijkí Židia, ktorí síce navonok konvertovali na kresťanstvo, ale napriek tomu boli nútení utiecť z Pyrenejského polostrova pred inkvizíciou a usídlili sa v Holandsku.
Až do polovice 17. str. je možné židovskú kolóniu v Holandsku považovať sčasti za „Nové Španielsko“ alebo „Nové Portugalsko“ keďže ju tvorili výlučne Marranovia, ktorí v tomto období húfne opúšťali krajiny inkvizície za Pyrenejami. Veľkú a mimoriadne dôležitú úlohu pri vzostupe Holandska a Anglicka zohral najmä židovský kapitál. Ten sa stal kľúčovým práve pri vzniku „Holandskej východoindickej spoločnosti“ (1602) – tzv. „Zjednotenej východoindickej spoločnosti“ (odlišnej od tej Britskej), a takisto Amsterdamskej burzy a potom Amsterdamskej banky (1609). (prvá obchodovateľná akcia bola práve akcia Zjednotenej východoindickej spoločnosti)
Benátčania v tomto smere však šťastie s Holandskom až také veľké nemali. Toto miesto bolo už obsadené židovským kapitálom, a hoci Benátčania nemali so Židmi žiadne rozpory, v biznise sa nemali chuť veľmi deliť a bolo preto potrebné hľadať iné sídlo. Oči Benátčanov sa teda obrátili ku Anglicku. Druhý krát, v priebehu niekoľkých desaťročí, čo sa Benátčania celkovo neúspešne pokúšali „osedlať“ si Holandsko, sa ukázala jeho geopolitická zraniteľnosť. To obrátilo benátskych obchodníkov opäť smerom k Anglicku, kde si Benátčania prezieravo pripravovali pôdu už od konca 20. rokov 16. storočia, t.j. už sto rokov predtým. (Mimochodom, boli to Benátčania a Židia, ktorí vtedy prostoduchých Anglosasov naučili fungovať strategicky.)
Ako to už v histórii býva, bezprostrednou príčinou (ale, samozrejme, nie hlavnou príčinou) aktivácie benátskej činnosti v Anglicku, bol nasledujúci prípad:
Koncom 20. rokov 16. str. vtedajší anglický panovník Henrich VIII. Tudor, márne žiadal od pápeža povolenie rozviesť sa so svojou manželkou Katarínou Aragónskou. Hlava katolíckej cirkvi si však nepriala tento rozvod a Henrich VIII. sa ocitol v slepej uličke. Avšak Benátčania, ktorí boli v tom čase na jeho dvore, mu dali radu, nech sa obráti najprv na iného cirkevného hierarchu a navrhli mu osloviť s týmto problémom rektora Dómu sv. Marka v Benátkach. Benátky boli ešte stále vďaka svojej veľkejfinančnej sile relatívne nezávislé od pápeža. Taktiež Henrichovi Benátčania odporučili, aby sa obrátil so svojim problémom aj na Židov. Kráľovi argumentovali tým, že židovské náboženstvo je staršie a v tomto zmysle smerodajnejšie ako kresťanstvo, keďže vďaka staršej tradícii majú oveľa viac skúseností v manželských veciach ako katolícka cirkev. Onedlho dvaja Benátčania – Francesco Zorzi, prokurátor Dómu sv. Marka a rabín Marco Raphael, pricestovali do Londýna „na pomoc“ Henrichovi.
Samotný Zorzi bol prokurátorom Dómu svätého Marka, t.j. správcom benátskeho bohatstva, ktoré bolo „uskladnené“ priamo v Dóme svätého Marka. Prokurátorov bolo vtedy v Benátkach celkom 12 a z nich sa vyberal dóža. Samotná katedrála bola nielen svätyňou ale zároveň aj najväčšou bankou v európskom meradle. Táto tradícia spojenia „peňažníctva“ a kňažskej mágie s ideologickou a náboženskou kontrolou v kresťanskom chráme, siaha až do Babylonu a dáva kresťanským (v tomto prípade benátsko-katolíckym) kňazom určité črty a vlastnosti kňazstva, ktoré neslúži ani tak Bohu Otcovi, ani jeho Synovi a ani Duchu Svätému, ako skôr niekomu inému. (Pravdepodobne Mardukovi, najvyššiemu božstvu Babylonu a stelesneniu všetkých babylonských božstiev?)
V roku 1533 bola Katarína Aragónska pod „ideologickým a diplomatickým“ vedením Benátčanov vyhnaná z Anglicka, čo viedlo k dlhosiahlym dôsledkom. Tie sa ukázali byť veľmi prospešné nielen pre časť anglickej šľachty, ale najmä pre Benátčanov ako nového segmentu, aktívne integrovaného do anglickej spoločnosti. Prvým dôsledkom Henrichovho rozvodu bolo prerušenia vzťahov anglicka s Rímom (zákon o nadradenosti z roku 1534). Henrich VIII. Tudor týmto odštartoval vo svojej krajine protestantskú reformáciu. Pozemky nechal skonfiškovať obchodníkom, a to aj neanglickým (napr. Pallaviciniovci z Janova, rôzni Benátčania a Židia). Pomocou tejto lúpeže sa už vtedy začala formovať dnešná moderná britská oligarchia. Druhým dôsledkom tohto rozvodu bola skutočnosť, že sa Benátčania začali aktívne zapájať do ovplyvňovania situácie v Anglicku, predovšetkým v oblasti vedomostí, obchodu a tajných služieb. Tretím dôsledkom boli vojny medzi Anglickom a Španielskom, ktorí sa týmto stali nepriateľmi na život a na smrť. Vojny medzi nimi trvali potom celé stáročia. Významnú úlohu vo vývoji protišpanielskych nálad Henricha VIII. zohral najmä Zorzi, ktorý organizoval tajnú službu anglického kráľa.
V roku 1546 vznikla pod vedením Benátčanov na Cambridgeskej univerzite Trinity College. Trinity College je najväčšou a najbohatšou vysokou školou vrámci 31 vysokých škôl Cambridgeskej univerzity. Dnes patrí z hľadiska bohatstva a vlastníctva pôdy v Anglicku na štvrté alebo piate miesto v krajine, hneď po kráľovskej rodine, National Trust a anglikánskej cirkvi. Dekana Trinity College menuje priamo koruna. Na tejto vysokej škole študovala takmer celá britská elita – králi, členovia kráľovskej rodiny, aristokrati, členovia rodiny Rothschildovcov a ďalší finančníci a bankári. Základ toho všetkého položili Benátčania, ktorí, samozrejme, ovplyvnili nielen Trinity College, ale aj Cambridge ako celok, vrátane niektorých architektonických prvkov, napríklad à la benátskych mostov a mostov cez rieku Kem.
Benátsky „cudzinec“, ktorý sa usadil priamo v „tele“ anglickej šľachty, sa rýchlo adaptoval a pôvodné anglické „telo“ postupne nahradil svojim vlastným. Boli to Benátčania, ktorí založili „Britskú východoindickú spoločnosť“. Tá zohrala obrovskú úlohu v dejinách Európy ako aj pri premene samotného Anglicka na „Benátky Veľkej Británie“.
Benátska stopa v britskej histórii je taká silná, že keď sa v 60. až 80. rokoch 18. storočia v britskom parlamente odohrával boj odporcov a prívržencov Východoindickej spoločnosti, prívrženci sa nazývali „Benátska strana“ a zasvätení Briti banku Východoindickej spoločnosti – Baring Bank – nenazývali inak ako “Benátska banka”.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že práve nadnárodné, nadeurópske sily z dôvodu etnicity a obsadenia obchodu, formovali už v 16. storočí (teda už pred 400 rokmi) svoj nový anglický subjekt ako severoatlantický. Už vtedy ho budovali v perspektíve ako svetový – organicky sa zapájajúci do celosvetového diania.
Tým skôr, že od polovice 17. storočia Cromwell, ktorý uprednostňoval Židov z ideologických a náboženských dôvodov, im oficiálne povolil návrat do Anglicka. V tom čase však už bol severoatlantický geohistorický subjekt vpodstate sformovaný a „slávna revolúcia“ z roku 1689 s nástupom oranžskej (holandskej) dynastie na anglický trón ho len formalizovala. Do zrodu Veľkej Británie vtedy zostávalo len 18 rokov. /nabudúce pokračovanie o tom ako presne bol zostavený Severoatlantický geohistorický subjekt a ako pod jeho velením vznikal kapitalizmus
Kapitalizmus ako sprisahanie. Ako sa rodil a kto za ním stojí
Jednu celú kapitolu problému formovania Anglicka, medzi rokmi 1520 až 1870, zaberá tzv. „Anglická sedmička“. V podstate je to sedem faktorov ktoré určovali výslednú podobu tohto severoatlantického geohistorického subjektu, ako možno pomenovať výsledné Anglicko po formovacích procesoch po tomto období.
Ide o sedem komponentov, ktoré boli zdrojom výtvoru, zvaného tiež kapitalistický systém, s epicentrom v Spojenom kráľovstve. Ide o sedem subjektov, ktoré vytvorili tento kapitalistický systém, ktorý nevznikol automaticky jeden z druhého prostredníctvom filiácie. Medzi týmito dvoma systémami je časová medzera, chronoklasmus, ktorý napĺňa určitý subjekt – demiurg nového systému. Nazývaný aj globálny prediktor.
Demiurg je vo filozofickom význame meno pre stvoriteľa, resp. pre niekoho zodpovedného za riadenie fyzického sveta. Chronoklazmus je zas vo vedeckej fantastike označením anomálie spôsobenej cestovaním v čase. Ide o možnosť stretnutia sa jedincov z rôznych časových období, medzi ktorými dôjde k prenosu myšlienok a informácií z budúcnosti do minulosti. To následne spôsobuje niektoré udalosti a činy, ktorými sa zmení minulosť a ich dôsledky sa v tej istej chvíli odrazia v budúcnosti.
„Anglická sedmička“ – sedem faktorov, ktoré formovali Anglicko ako severoatlantický geopolitický subjekt a centrum zrodu kapitalizmu
Prvým faktorom je unikátne špecifikum anglickej monarchie a šľachty, teda vládnucej triedy a fenoménu City of London.
Druhým je protestantizmus, ktorý vďaka svojej ideologickej a kultúrnej jednoduchosti vynikajúco nadviazal na anglické tradície individualizmu. Tie sa azda najzreteľnejšie odrážajú v Ochamovom nominalizme. (Villiam z Ochamu tvrdil, že existenciu Boha a iné náboženské dogmy nemožno dokázať rozumom a že sa zakladajú výlučne na viere. Oddelil preto teológiu od filozofie.)
Tretím faktorom je politická a intelektuálna tradícia Benátok.
Štvrtým je činnosť židovského obchodného a úžerníckeho kapitálu.
Piatym je medzinárodný kriminálny aspekt primitívnej akumulácie štátom organizovaného banditizmu – pirátstvo a kolonizácia. Nie bezdôvodne bola kráľovná Alžbeta I. nazývaná aj koloniálnou kráľovnou pirátstva. (nie pirátov, ale pirátstva, ktoré má istú noblesu a líši sa od obyčajných pirátov)
Šiestym faktorom je úloha tajnej vojny a následne tajných služieb, spravodajstva a špionáže pri formovaní a víťazstvách anglickej monarchie v druhej polovici 16. storočia. Bez preháňania možno povedať, že to boli britské tajné služby, ktoré zachránili Alžbetu a alžbetínske Anglicko v kritických chvíľach vlády.
Siedmym je latentná činnosť tajných spoločností v 17. storočí, predovšetkým rosekruciánov.
Úlohu protestantizmu, ktorý staval mosty s judaizmom a anglikanizmom a ktorý prakticky postavil anglického kráľa proti pápežovi a celej katolíckej Európe, a vlastne aj k rímsko-germánskej civilizácii. Rovnako tak sú tam vysvetlenie úlohy židovského kapitálu. (Dávno pred akýmikoľvek Rothschildovcami musíme spomenúť židovský kmeň menom „Dan“, čo je meno Jákobovho piateho syna, ktorého mu porodila Bilha, otrokyňa jeho druhej manželky Ráchel. Meno sa vykladá rôzne, od “sudcu“ až po “advokáta”. Príslušníci tohto kmeňa sa označujú ako Danovia. Medzi najznámejšie osoby z rodu Dan nepochybne patrí sudca Samson.)
Začalo to všetko vytvorením britskej Východoindickej spoločnosti, ktorá zohrala obrovskú úlohu v dejinách Veľkej Británie, Britského impéria a Západu. Treba zdôrazniť, že táto symbióza štátu, súkromnej spoločnosti a námornej kriminality, je kvintesenciou severoatlantickej geohistorickej subjektivity.
Táto symbióza priniesla svoje najšťavnatejšie ovocie až v 19. storočí, keď sa prostredníctvom Východoindickej spoločnosti stal Buckinghamský palác jedným z najväčších drogových dílerov na svete. Ten riadil a podporoval obchody so zbraňami a ópiom, v dôsledku čoho skončili milióny číňanov na drogách. Východoindická spoločnosť je živým stelesnením spojenia koruny, šľachty, banditov a Benátčanov. Túto anglickú Východoindickú spoločnosť možno nazvať aj „Benátskou rukou v anglickej rukavici“. Bola vytvorená z iniciatívy Benátčanov ešte v roku 1600. Pár rokov nato vznikla aj holandská Východoindická spoločnosť. Počas 17. storočia zvýšili obe tieto spoločnosti objem svojich obchodov. Samotní Benátčania sa totiž čoraz viac venovali finančným špekuláciám. Tie sa podobali na dnešné hedžové fondy.
A napokon ešte o rozviedke.
Aj tu opäť narazíme na Benátčanov, ktorí zohrali významnú úlohu pri vytváraní britskej rozviedky a jej siete v Európe. Svoju sofistikovanú tajnú službu s unikátnymi tisícročnými skúsenosťami vložili do služieb nového „domova“ a o skúsenostiach s politickými intrigami a organizovaním sprisahaní benátskej elity nemá cenu hovoriť. „Žiadna európska vláda nebola tak hlboko zapojená do ponurého sveta intríg ako vláda Britského impéria. Každé veľvyslanectvo a dokonca každá cudzia rodina bola doslova preplnená benátskymi agentmi, ktorí podávali hlásenia priamo Rade desiatich. V ich rukách sa sústredili všetky informácie a podrobnosti o príchodoch, odchodoch, o otvorených listoch či vypočutých rozhovoroch.
Pre najznámejšie kurtizány sa vykonával špeciálny dohľad. Niektoré z nich boli dokonca na výplatnej páske štátu za nahlasovanie obsahu rozhovorov z postele, ktoré by mohli byť zaujímavé na vydieranie a iné účely. Prirodzene, pre Benátčanov nepracovali len kurtizány, ale zástupcovia rôznych segmentov obyvateľstva Európy – od aristokracie až po služobníctvo. Jedna zo slúžok anglickej kráľovnej Márie, dcéry Henricha VIII. a manželky Filipa II. Španielskeho, bola informátorkou Michela, veľvyslanca Benátok v Londýne. Informácie prijaté z rôznych krajín prúdili do Benátok Rade desiatich, ktorá „plnila svoje najodpornejšie povinnosti v tajnosti a na diaľku“.
Spomínaná Trinity College na Cambridge bola centrom výcviku intelektuálneho, ideologického a spravodajského personálu. Úlohou Cambridge bolo vždy školiť intelektuálnu elitu a stanovovať intelektuálnu (ideologickú) agendu. Tak sa to naformátovalo už v 16. storočí vďaka silnému intelektuálnemu vplyvu Benátčanov a podpore, ktorú dostávali od niektorých predstaviteľov anglickej šľachty, najmä od rodiny Cecilovcov. P. Johnson o tom napísal:
„Väčšina skutočne mocných síl spravidla uniká pozornosti výskumníkov – práve preto, že sa im darí prezentovať sa ako nositelia národných záujmov alebo hovorcovia názoru väčšiny. Výnimočným prípadom bol „Cambridgeský význam“ z polovice šestnásteho storočia – protestantský, ale nie kalvínsky; humanistický, no zároveň biskupský a royalistický; pol storočia šikovne vedený Williamom Cecilom, lordom Burley, jednou z ústredných postáv britskej rozviedky a kontrarozviedky, ktorá prekonala dokonca aj Walsinghama.
Väčšina mocných síl pôsobiacich na nadnárodnej, teda globálnej úrovni sa pred názormi vedcov a pozorovateľov a súčasníkov dodnes ukrýva. Obratne sa prezentujú ako hovorcovia záujmov štátnej úrovne. Nepripúšťajú, že sú len malou skupinkou mocných, ale vždy sa prezentujú ako názor väčšiny. Preto nie sú predmetom skúmania a akoby splynuli s davom. Zmizli. Neskôr sa k tomuto triku alebo lepšie povedané, schéme, ešte vrátime.
Benátčania taktiež svojim vplyvom do istej miery preformátovali postoj anglických vyšších vrstiev k nižším triedam. Ten sa stal v dôsledku tohto vplyvu oveľa krutejší. V tomto smere bol však benátsky vplyv už predom pripravovaný. Anglická šľachta 12.-15. storočia, sformovaná normanskými výbojmi, sa tradične správala k nižším vrstvám, prostému ľudu, mimoriadne kruto: Národne formou, triedne obsahom, ako písal J.V. Stalin. Dá sa povedať, že Benátčania „intelektuálne“ podporili takýto postoj anglickej šľachty. Ten sa neskôr prejavil, keď napríklad polygamista Henrich VIII. nechal popraviť 70-tisíc ľudí za tuláctvo. Jeho dcéra Alžbeta I. v tomto smere za svojim otcom príliš nezaostávala.
Toto je sedem hlavných faktorov, ku ktorým je potrebné doplniť ešte jeden superfaktor. Tým je bez pochýb City of London.
Cesta majiteľov peňazí k svetovej superveľmoci
City of London ako zjednocujúci superfaktor formovania severoatlantického geohistorického subjektu Anglicka. Všetkých sedem stavebných faktorov severoatlantického geohistorického subjektu sa spojilo do jedného celku vďaka špeciálnemu superfaktoru, ktorým je bez pochýb City of London. V predošlom článku je City menované priamo vo faktore č. 1, spolu so špecifikami anglickej šľachty a anglického štátu 16.-17. storočia. Formálne je to pravda, ale z hľadiska obsahu je City (alebo ako sa prezýva “štvorcová míľa”) nielen oveľa staršie ako moderný štát Tudorovcov a Stuartovcov, ale v istom zmysle pokrýva všetkých sedem faktorov a sústreďuje ich do jedného druhu akejsi Matrice. City je vyjadrením symbiózy všetkých siedmych faktorov, ich úložiskom a motorom zároveň.
Po bitke pri Hastingse (1066), v ktorej boli Sasi porazení Normanmi, zomrel ich kráľ Harold aj s jeho bratmi Gyrthom a Leofwinom. Novým anglickým kráľom sa stal vojvoda Viliam z Normandie. Následkom toho na všetkých územiach stratili obyvatelia krajiny svoje práva. Nie však City – toho sa to nedotklo. City si zachovalo svoje starodávne slobody, ako aj majetok, právo na územie a aj políciu. Dokonca aj kráľ musel pred vstupom do City zložiť zbrane (dnes môže kráľovná do City vstúpiť kedykoľvek, ale len ako súkromná osoba. Ako panovníčka môže vstúpiť len vtedy, keď ju “Lord starosta Londýna” uvedie na štvorcovú míľu – nezamieňať si to s primátorom Londýna – hovoríme o titule: The Mayor and Commonality and Citizens of the City of London). V čase korunovácie Richarda Levie srdce v roku 1189 to už bola mocná spoločnosť. “V stáročnom britskom politickom systéme zostalo City pevnosťou, na ktorej sa rozbilo každé historické vlnobitie, ktoré všetko ostatné premenilo na národný štát…” V istom zmysle je britský politický systém odvodený od “City of London Corporation” a nie naopak.
“City” je úzko späté s korunou a parlamentom, ale nie je im podriadené. Až do čias Tudorovcov a Stuartovcov bolo City v podstate hlavným zdrojom pôžičiek pre monarchiu. Keď sa mocný poradca Henricha VIII., kardinál Wolsey, koncom 20. rokov 16. storočia pokúsil zaviesť na mesto progresívne zdanenie a zariadil symbolický vývoz zbraní a náčinia od mestských livrejových spoločností, okamžite pocítil dôsledky svojej “drzosti”. City bez mihnutia oka Wolseyho v roku 1529 zdiskreditovalo, a na dôvažok, aby žiadni ďalší panovníci nezabudli na urážku (a tvrdú odplatu), zriadilo City v roku 1571 funkciu mestského “pripomínača”. Ten mal každému panovníkovi pripomenúť jeho dlh voči City. City neodpustilo ani Karolovi I. (1625 – 1649), ktorý v núdzi o peniaze neuvážene začal City vydierať a nariadil, aby sa 130.000 libier v drahých kovoch uložilo v kráľovskom Toweri. Vrátil ich až vtedy, keď sa ich majitelia zo City upísali na pôžičku 40.000 libier. Kráľ Anglicka za to skončil na popravisku.
Menili sa epochy, obdobia, menila sa aj móda, avšak aj po všetkých týchto zmenách zostalo City jedinečné a samé sebou. V 19. storočí jeden z anglických reformátorov prirovnal City k prehistorickému monštru, ktoré záhadne prežilo až do súčasnosti. V nemalej miere sa mu to podarilo vďaka polouzavretej sieti starých spolužiakov. Tento systém si od City požičala potom aj britská vládnuca trieda.
Nicholas Shaxson cituje M. Glasmana, ktorý o City píše nasledovné: Je to “starobylá a veľmi malá inštitúcia; je založená na osobných vzťahoch a nezapadá do žiadnej z navrhovaných paradigiem moderny. Je to stredoveká obec, predstavujúca hlavné mesto. City sa nedá hodnotiť.” A posledná poznámka: ak je symbolom Benátok okrídlený lev, tak symbolom City je gryf, t.j. okrídlený tvor s telom leva a hlavou orla. Na erbe City je zobrazený gryf a sochy tohto tvora sú umiestnené na hraniciach mesta ako strážcovia nahromadeného / ukradnutého bohatstva.
Je jasné, že inštitúcia ako City nemohla neprofitovať z peňazí, pochádzajúcich z lúpeží prúdiacich do Anglicka a premeškať tak šancu využiť intelektuálne a finančné technológie Benátčanov. City však už malo úzke kontakty s Benátkami, Lombardskom, Českou republikou (Prahou) prostredníctvom židovského kapitálu, ktorý postupne zohrával čoraz väčšiu úlohu v živote Angličanov v 16. – 17. storočí. Na začiatok to bolo v Anglicku v roku 1613, keď rodina Baruchovcov vytvorila “Standard Chartered Bank”, ktorú dnes prezývajú “banka bánk”. Pravda, ani Tudorovci (s výnimkou niektorých opatrení Henricha VIII., ktorý oslabil zákony proti úžere), a najmä ani Stuartovci si nevážili úžernícky kapitál všeobecne a židovský zvlášť. Presne s tým súvisí aj politické postavenie anglických a holandských úžerníkov v búrlivých udalostiach 17. storočia. Mnohí z nich, keďže boli Židmi, ako píše J. Attali, najprv podporovali Cromwella proti Karolovi I. a potom Viliama z rodu Orange proti Jakubovi II.
Nástup Cromwella do vlády je poznačený návratom Židov do Anglicka, odkiaľ boli predtým vyhnaní. V roku 1655 sa Cromwell stretol s amsterdamským rabínom Manassehom ben Israelom, ktorý Pánovi Protektorovi vysvetlil nasledovné:
“Mesiáš nepríde na zem, kým Židia nebudú môcť žiť v Anglicku.”
V roku 1657 bola v Londýne prvýkrát po 250 rokoch postavená synagóga. Cromwell, zameraný na konkurenciu s Holandskom, sa v prvom rade snažil prilákať kapitál španielskych a portugalských Židov, ktorí sa usadili v Amsterdame. V tomto smere pragmatický protestant ľahko našiel spoločnú reč s pragmatickým kabalistom. V tom istom čase Cromwell a Manasseh zdieľali spoločný mesiášsky sen. To uľahčilo ich dialóg.
Ďalší vládca, holandský mestský vlastník Viliam Oranžský, ktorý sa stal anglickým kráľom pod menom Viliam III. (1689 – 1702), urobil ďalšie ústupky úžerníkom a umožnil im založiť “Bank of England” (1694). Táto banka, ako poznamenáva V.J.Katasonov nebola formálne prvou centrálnou bankou (prvá bola švédska – 1668). Bank of England (s výnimkou benátskej Banco del Giro) je však úpne iná, než ktorákoľvek iná banka. Vplyv Bank of England na vývoj medzinárodného finančného systému je neporovnateľne väčší. Model Bank of England použilo mnoho iných krajín na zriadenie svojich centrálnych bánk a v niektorých historických obdobiach sa Bank of England ukázala ako centrum, z ktorého bol riadený svetový finančný systém. “Bank of England, píše Nicholas Shaxson, “bola založená v roku 1694 ako súkromná inštitúcia na náklady protestantského City a v jeho záujme. Do značnej miery vznikla na financovanie výstavby loďstva. Nástup banky aj vládneho dlhu vyvolal finančnú revolúciu, ktorá rýchlo viedla k vzniku hypotekárneho trhu, poisťovne Lloyds, burzy, finančnej tlače a rýchlemu rastu zahraničného obchodu. Finančný sektor sa stal tým, čo P. J. Kane a A. J. Hopkins nazývajú “srdcom imperiálneho motora”.
Toto je stručná história formovania a vzniku severoatlantického geohistorického subjektu Anglicka, za ktorým podnes deň stoja „majitelia peňazí“. Veľa ďalšieho a veľa podrobností o týchto majiteľoch peňazí nájdete v dielach spomínanéjo Valentina Jurijeviča Katasonova, ktoré získate vo vydavateľstve TORDEN. Veľmi podstatné je však aj poznanie o tom, ako vznikla Benátska republika a čo sa stalo so židmi, ktorí utiekli svojho času z Kartága. City of London je totiž prezývané aj ako «Tretie Kartágo», keďže má ísť o priamych potomkov majiteľov peňazí, ktorí z Kartága utiekli do Benátok, kde založili v tom čase najbohatší štát na svete – Benátsku republiku. ďalšia časť týchto priamych potomkov majiteľov peňazí mala skončiť v Janove a následne (dodnes) vo Švajčiarsku a tretia vetva sa mala vydať na západ a cez Gibraltár do Španielska a Portugalska.
