Anatómia politických procesov 50. rokov v Československu a tajná hra západných spravodajských služieb
Začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia predstavuje jednu z najtemnejších a najtraumatickejších kapitol moderných československých dejín. Východoeurópske štáty zasiahla vlna brutálnych politických monstreprocesov, charakterizovaná zatýkaním vysoko postavených straníckych funkcionárov Komunistickej strany, vykonštruovanými obvineniami z vlastizrady a špionáže, mučením vo väzniciach a rozsudkami smrti. Tradičný historiografický pohľad nazerá na tieto udalosti predovšetkým cez optiku vnútrostraníckych čistiek a paranoidnej snahy komunistických pohlavárov o absolútnu „čistotu v názoroch“ na nepriateľský kapitalizmus.
Avšak detailnejší pohľad na dobové pozadie – ako ho odhalil britský novinár Stewart Steven vo svojej knihe Komunistické zločiny a CIA (pôvodne vyšlo ako Výbušnina: Operácia Splinter Factor 1974) – odhaľuje oveľa zložitejšiu a mrazivejšiu geopolitickú skutočnosť: priamy, zámerný podiel americkej tajnej služby CIA na rozpútaní tohto teroru prostredníctvom tajnej diverznej operácie s krycím názvom Operation Splinter Factor.
Povojnový chaos, nacistické archívy a zrod spravodajskej chobotnice
Po skončení druhej svetovej vojny sa svet ocitol v chaose. Veľmoci si začali rýchlo deliť sféry vplyvu. Hoci Dohoda z Postupimu formálne určila povojnové usporiadanie Európy, ideologická a spravodajská vojna medzi Západom a Východom vzbĺkla takmer okamžite. Západné mocnosti, na čele so Spojenými štátmi, si dobre uvedomovali obrovskú silu Sovietskeho zväzu, no zároveň pociťovali voči nemu hlbokú averziu. V snahe získať navrch pri budovaní nových špionážnych sietí USA neváhali využiť akékoľvek prostriedky. Začali masívne zabavovať nemecké spravodajské archívy, tajné dokumenty a presúvať tisíce nemeckých vojenských vedcov a dôstojníkov.
Kľúčovou postavou tohto obdobia sa stal bývalý nacistický generálmajor Reinhard Gehlen, špecialista Wehrmachtu na boj proti ZSSR. Gehlen bol prevezený do USA, kde sa pod jeho vedením pomáhali budovať základy novovznikajúcej CIA. S pomocou bývalých nacistických kádrov a centier vybudovaných v strednej Európe či dokonca vo Frankovom fašistickom Španielsku začali západné služby spriadať siete s cieľom destabilizovať rozvíjajúci sa východný blok.
Osudová figúrka: Noel Field a pomsta Allana Dullesa
Kľúčovým mechanizmom pre spustenie operácie sa stal Noel Field – rozporuplná postava povojnových dejín. Field bol americký občan vyštudovaný na Harvarde, ktorý pracoval v 30. rokoch na ministerstve zahraničných vecí USA. Pre svoje ľavicové presvedčenie sa dostal do kontaktu s rakúskou herečkou a zároveň sovietskou tajnou agentkou NKVD Hede Massingovou. Počas vojny pôsobil v Ženeve ako vedúci charitatívnej organizácie Unitarian Services, kde pomáhal utečencom z celej Európy – vrátane mnohých komunistických odbojárov.
V Ženeve sa Fieldove cesty skrížili s Allanom Dullesom, vtedajším šéfom švajčiarskej sekcie OSS (predchodkyne CIA) a neskorším riaditeľom CIA. Field presvedčil Dullesa, aby OSS financovala komunistických antifašistov v okupovanej Európe. Po vojne sa však spravodajská komunita vysmievala Dullesovi, že nevedomky sponzoroval budúce vedenie komunistických strán vo východnej Európe. Pre cieľavedomého a chladnokrvného Dullesa to bolo poníženie, ktoré nehodlal nechať bez odvety.
Zámerom Allana Dullesa nebolo len pomstiť sa Fieldovi, ale zneužiť jeho rozsiahlu databázu osobných kontaktov na vytvorenie dovedna premyslenej dezinformácie. Primárnym cieľom operácie bolo presvedčiť Josifa Stalina a sovietske vedenie, že najvyšší komunistickí funkcionári v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku a Československu sú v skutočnosti dlhoročnými agentmi CIA a „trockistickými sprisahancami“, ktorých Field naverboval už počas vojny vo Švajčiarsku.
Dvojitá pasca a zrada Josefa Swiatla
Na realizáciu tejto zvrátenej stratégie potreboval Dulles sprostredkovateľa priamo vo vnútri východného aparátu. Našiel ho v osobe podplukovníka poľskej kontrarozviedky Josefa Swiatlo. Swiatlo bol jedným z najmocnejších mužov poľskej bezpečnosti, no z vlastných pragmatických dôvodov sa rozhodol prebehnúť k americkej tajnej službe.
Keď Field v roku 1949 pricestoval do Varšavy a neskôr do Prahy s nádejou, že získa akademickú prácu, Swiatlo ho v spolupráci s CIA dostal do pasce. Dulles nariadil Swiatlovi, aby namiesto bežných špionážnych správ podsunul Moskve a obávanému šéfovi NKVD Lavrentijovi Berijovi správy o gigantickom protisovietskom sprisahaní. Aby bola dezinformácia absolútne presvedčivá, CIA využila dvojitých agentov vo Washingtone, ktorí Moskve „potvrdili“ pravdivosť týchto odhalení.
Stalin a Berija, od prírody chorobne podozrievaví, tejto dezinformácii podľahli. Správa zapadla do ich paranoje o „vnútornom nepriateľovi“. V máji 1949 bol Noel Field v pražskom hoteli Palace zatknutý maďarskou a československou bezpečnosťou a tajne prevezený do Budapešti. V nasledujúcich mesiacoch bez stopy zmizla celá jeho rodina – manželka Herta aj brat Hermann. Výsluchy Fieldovcov a ich obrovský adresár kontaktov sa stali zoznamom smrti pre stovky popredných komunistických politikov.
Československý mlyn na ľudské osudy: Slánský, Clementis a monstreprocesy
V Československu sa mechanizmus operácie Splinter Factor roztáčal o niečo pomalšie, no o to s ničivejšími následkami. Swiatlo a maďarský stalinistický vodca Mátyás Rákosi aktívne tlačili na Klementa Gottwalda, aby „očistil“ vedenie Komunistickej strany Československa. Na zoznamoch „západných špiónov“ sa odrazu ocitli kľúčové osobnosti štátu: minister zahraničných vecí Vladimír Clementis, námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Löbl, Artur London, Otto Šling či národohospodár Ludvík Frejka.
Osobitne tragický bol osud diplomata Vladimíra Clementisa. Americké aj britské služby naňho počas jeho pobytu na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku vyvíjali otvorený tlak, aby emigroval. Medzinárodná tlač cielene šírila správy o jeho skorom zatknutí, čím v Gottwaldovi a Moskve len utvrdzovala dojem, že Clementis je zradcom. Clementis sa napriek varovaniam vrátil do vlasti, kde bol v roku 1951 zatknutý.
Finálnym dejstvom operácie Splinter Factor v Československu bolo odstránenie generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho. Dulles považoval Slánskeho za kľúčový stĺp sovietskej moci v krajine a prostredníctvom spravodajských hier (vrátane využitia agenta Otta Hauptera a podstrčených správ o plánovanom úteku) dokázal oklamať Stalina, že aj Slánský je hlavou sprisahania. V novembri 1951 Gottwald napokon podľahol tlaku Moskvy a nariadil Slánskeho zatknutie.
„Boli sme ako omámení. Text na súd som sa učil vo väzení ako divadelnú úlohu… Všetko, čo som si najviac cenil, vo mne vymazali. Prestali sme byť ľuďmi.“— Eugen Löbl, bývalý námestník ministra zahraničného obchodu
Dňa 20. novembra 1952 sa začal proces s tzv. „vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“. Štrnásť vysoko postavených komunistických funkcionárov a predstaviteľov vlády, bolo obžalovaných. Následne boli vystavení psychickému a fyzickému týraniu sovietskymi poradcami a príslušníkmi ŠtB. Pred súdom potom poslušne recitovali naučené priznania k absurdným zločinom. Jedenásti z nich, vrátane Slánskeho a Clementisa, boli 3. decembra 1952 popravení. Tri osoby, vrátane Eugena Löbla a Artura Londona, dostali doživotie.
Mrazivé dedičstvo operácie Splinter Factor
Akcia Splinter Factor splnila svoj cynický zámer s desivou dokonalosťou. Stewart Steven vo svojej knihe Výbušnina: Operácia Splinter Factor výstižne poznamenal, že Allan Dulles servíroval Rusom také obrovské sprisahanie, že sa ním museli zadusiť. Namiesto oslobodenia východnej Európy však táto operácia priniesla „dobu temna“: tisíce zničených životov, popravy, väznenie pre 100 000 ľudí v Maďarsku, masové čistky a všadeprítomnú atmosféru strachu a paranoje.
Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 sa celá konštrukcia začala rúcať. Vykonávateľ operácie Josef Swiatlo 21. decembra 1953 ušiel na Západ a v Rádiu Slobodná Európa začal odhaľovať zákulisie poľskej bezpečnosti. Noel Field bol po roku prepustený z maďarského väzenia s odškodnením, no znechutený zradou vlastnej krajiny sa do USA už nikdy nevrátil. Allan Dulles musel napokon z čela CIA odstúpiť, ale stalo sa tak až v roku 1961 po debakli v Zálive svíň na Kube.
Tradičný historický naratív dnes často označuje tragédie 50. rokov výhradne za vnútrostranícke zločiny komunizmu, avšak priame dôkazy o operácii Splinter Factor ukazujú, že spúšťačom tohto vražedného šialenstva bola precízne vypracovaná diverzná akcia západných tajných služieb. Bez cynickej manipulácie Washingtonu a osobnej pomsty Allana Dullesa mohol mať povojnový vývoj v strednej Európe celkom iný, podstatne menej krvavý priebeh. Udalosti začiatku 50. rokov tak zostávajú mementom toho, ako sa ľudské životy a osudy celých národov môžu stať len bezvýznamnými pešiakmi v bezohľadných hrách globálnych tajných služieb. Tie sú totiž tými najvplyvnejšími mocenskými hráčmi vo svete, ktorých ale vôbec nieje vidno. Nie nadarmo sa týmto spravodajským službám hovorí tajné.
"Najväčším trikom diabla bolo presvedčiť ľudí, že neexistuje.“
