Riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť, doktor práv Grégor Puppinck odsudzuje úplatnosť Rady Európy, ktorá sa necháva «spolufinancovať» súkromnými osobami a globálnou oligarchiou. Politická nezávislosť tejto organizácie je týmto definitívne spochybnená. Za všetkým je najmä Gerge Soros a Bill Gates.
Rozhovor z 25. novembra 2020
Redakcia: Šesť mesiacov po odhalení Sorosovho škandálu na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) teraz ukazujete, že samotná Rada Európy, od ktorej ESĽP závisí, bola financovaná kapitílom Georga Sorosa cez jeho Open Society Fondation a Billom Gatesom priamo cez spoločnosť Microsoft.
Gregor Puppinck: Pri čítaní výročných finančných správ Rady Európy sa skutočne zdá, že «Open Society» Georgea Sorosa a «Microsoft» Billa Gatesa sú dvaja najväčší súkromní darcovia organizácie. Tieto dve organizácie darovali Rade Európy v rokoch 2004 až 2013 prvá až 1 400 000 eur a v rokoch 2006 až 2014 druhá takmer 690 000 eur. Otvorená spoločnosť tiež podporuje iniciatívy Rady Európy, najmä Európsky inštitút rómskeho umenia a kultúry. Od roku 2015 nie je po tomto priamom financovaní ani stopa. Rada Európy však zriadila špeciálny fond na prijímanie takýchto mimorozpočtových dobrovoľných príspevkov.
Tieto platby vyvolali otázky, pretože je prekvapujúce, že medzivládna politická organizácia je takto priepustná pre súkromné financovanie. Člen Rady Európy v tejto veci kontaktoval Výbor ministrov a požiadal 48 veľvyslancov, ktorí ho tvoria, aby zverejnili všetky dokumenty týkajúce sa tohto financovania.
Redakcia: Vo všeobecnosti ide o spochybňovanie financovania medzinárodných orgánov niekoľkými veľkými mimovládnymi organizáciami a nadáciami?
Gregor Puppinck: Je pravda, že problém nevzniká len pre Radu Európy, ale aj pre «Medzinárodný trestný súd» v Haagu, ktorý v roku 2017 dostal od «Open Society» 115.000 dolárov, a ešte viac pre «WHO» a dokonca aj pre samotnú «OSN». Gatesova nadácia je po Spojených štátoch druhým najväčším finančníkom WHO s platbou 530 miliónov dolárov v roku 2019. Až 80 % rozpočtu WHO je založených na dobrovoľných príspevkoch, teda na daroch od nadácií a vlád. Tento spôsob financovania zjavne spochybňuje politickú nezávislosť týchto organizácií.
Tieto veľké medzinárodné organizácie sú hlavnými cieľmi pre tých, ktorí chcú uplatniť globálny politický vplyv, pretože majú značnú moc, ale finančné zdroje menšie ako ich ambície. Tieto organizácie sú preto zraniteľné voči „miliardárskym filantropom“, ktorí sa snažia uplatniť si svoj globálny politický vplyv. Tento politický vplyv možno uplatňovať, ako ste si všimli, bez akéhokoľvek odvolávania sa na demokratické mechanizmy a kontroly. Na zachovanie alebo obnovenie nezávislosti týchto veľkých medzinárodných organizácií je preto nevyhnutné preskúmať a objasniť ich spôsoby financovania.
Pozorujeme nielen fenomén vstupovania do politického diania, ale aj tajné dohody, ktoré možno vysvetliť len tak, že vezmeme do úvahy pôvod finančnej sily týchto mimovládnych organizácií. Nesmieme totiž zabudnúť, že Fond Otvorenej spoločnosti (Open society foundation) bol obdarený celkovo až 32 miliardami dolárov, ktoré postupne fond rozdal a investoval do sektora ľudských práv, médií a politiky, a to už od roku 1984. Problém sa neobmedzuje len na Otvorenú spoločnosť. Týka sa aj ďalších veľkých súkromných nadácií, za akými sú miliardári Bill Gates, Ford či Oak. Presne a brilantne to ukázala nedávna kniha Gaétana Cliquennoisa o «Privatizácii ľudských práv» (Cambridge, 2020).
Bývalý generálny tajomník Rady Európy Thorbjørn Jagland hovoril o Georgovi Sorosovi ako o svojom „dobrom priateľovi“ , kým komisár pre ľudské práva Nils Muižnieks pôsobil ako programový riaditeľ Otvorenej spoločnosti až do svojho nástupu na funkciu v Rade Európy v roku 2012. V roku 2009 vysvetlil že Otvorená spoločnosť chcela vytvoriť nového človeka – homo sorosensus (v odkaze na Sorosa) – človeka otvorenej spoločnosti.
Vplyv tejto siete záujmových a vplyvných partnerstiev je teraz už aj verejne známy. Mnohí svetoví lídri radi prejavujú svoju blízkosť Georgeovi Sorosovi, a to tak otcovi ako aj jeho synovi. To je aj prípad Jeana-Clauda Junckera, bývalého predsedu Európskej komisie alebo Michelle Bacheletovej, vysokej komisárky OSN pre ľudské práva od roku 2018, odfotografovanú pri nástupe do funkcie s Georgeom Sorosom a jeho synom.
Svetlo sveta uzrela správa Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (European center for law and justice ECLJ) o mimovládnych organizáciách, ktorá prináša dôkazy o tom, že za posledných desať rokov až 22 stálych sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), pochádzalo zo siedmich mimovládnych organizácií, ktoré boli priamymi účastníkmi súdnych konaní a že až 18 z nich sedelo aj v prípadoch týkajúcich sa priamo „ich“ materských mimovládnych organizácií. Tým porušili tie najzákladnejšie pravidlá sudcovskej etiky. Spomedzi týchto siedmich mimovládnych organizácií vyniká najmä sieť Otvorenej spoločnosti (OSF) počtom sudcov, ktorí sú s ňou prepojení (12) a skutočnosťou, že OSF priamo financuje aj ďalších šesť organizácií uvedených v správe.
Táto správa sa však zo strany samotného ESĽP stretáva s rozpačitým mlčaním a samotný súd informoval prostredníctvom denníka Le Monde o svojom rozhodnutí neodpovedať. Traja poslanci z Rady Európy potom postúpili túto záležitosť Výboru ministrov, pričom sa zamerali na „systémový problém konfliktu záujmov medzi mimovládnymi organizáciami a sudcami Súdneho dvora“. Spochybnili tiež prostriedky, ktoré treba zaviesť na obnovenie „integrity Európskeho súdu pre ľudské práva“. Nie je prekvapením, že 48 veľvyslancov má problém dohodnúť sa na odpovedi, keďže výrazne prekročili trojmesačnú lehotu stanovenú pre tento postup. Majú totiž povinnosť odpovedať písomne, hoci aj len tým, že vyjadria svoju neschopnosť poskytnúť odpoveď.
Európska komisia prostredníctvom jednej zo svojich podpredsedníčok Věry Jourovej odpovedala: „Komisia nepochybuje o integrite a nezávislosti Európskeho súdu pre ľudské práva.“ Môžeme teda aj naďalej nič nevidieť! Azda okrem niekoľkých fotografií, ktoré nám pomáhajú pochopiť kontext v ktorom sa tieto reakcie vyskytujú. Na jednom z nich môžeme vidieť komisárku Jourovú s tým maďarským filantropom (Sorosom), ktorí spoločne vyhlasujú, že „Hodnoty otvorenej spoločnosti sú stredobodom činnosti EÚ“. Na ďalšej fotografii európsky komisár Johannes Hahn – autor ďalšej odpovede – tiež pózuje s Georgom Sorosom a vyhlasuje, že „je vždy dobré stretnúť sa s Georgom Sorosom, aby sme prediskutovali naše spoločné úsilie urýchliť reformy a otvoriť spoločnosti na Balkáne a vo východnej Európe.“
V skutočnosti sú tieto fotografie veľkolepým odhalením, ale nespôsobili nič výnimočné. Medzi rokmi 2014 a 2018 mal George Soros a jeho lobisti úžitok z najmenej 64 rozhovorov s komisármi a vysokými predstaviteľmi Európskej komisie. Zdá sa, že toto je to najviac o čo tu v skutočnosti ide, než to z čoho majú európske štáty skutočný prospech.
Všetky tieto faktografické prvky by nám mali otvoriť oči, aby sme pochopili značnú dôležitosť týchto sietí vplyvu a moci nad národnými politickými inštitúciami. Správa Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (European center for law and justice ECLJ) o mimovládnych organizáciách a «Európsky dohovor o ľudských právach» (EDĽP) ponúka kľúč k odhaleniu týchto tajných dohôd v špecifickom rámci EDĽP. To však ale ešte samo o sebe nestačí. Zatiaľ čo každá národná jurisdikcia by reagovala rázne a pritúpila by k okamžitému sankcionovaniu príslušných sudcov a snažila by sa aspoň sčasti napraviť systém. Európske orgány sa však otáčajú k týmto závažným zisteniam chrbtom. Nemajú dokonca ani len ptrebu spochybňovať to a to je skutočne desivé.
Prepojenia medzi veľkými mimovládnymi organizáciami a nadáciami s medzinárodnými orgánmi sú príliš hlboké a úzke. Je to ten istý systém moci. Je medzi nimi symbióza, tak finančná, ideologická, ako aj medziľudská. Tento doplnkový vzťah je však deformovaný a nevyvážený zásahmi miliardárskych filantropov, ktorí sledujú politické, ekonomické a finančné ciele. Systém je zvrátený touto „privatizáciou ľudských práv“.
Organizácia «Otvorenej demokracie» (Open Democracy), ktorá je členom Sorosovej galaxie, zahájila s podporou interrupčných lobby, zahájenie pseudovyšetrovania proti odhaleniam o neetických praktikách v ECLJ, ktoré bolo súčasne zverejnené v približne päťdesiatich novinách po celom svete, vrátane Time Magazine a EuroNews. Otvorená demokracia zmobilizovala „Tracking the Backlash“, vlastnú neformálnu sieť aktivistických novinárov vytvorenú na „sledovanie [konzervatívnej] reakcie“. Pre nich je to otázka pošpinenia digitálnej reputácie ich politických oponentov. Podľa všetkých týchto článkov je ECLJ hlavnou hrozbou, pričom sudcov opísala ako „križiakov“ a „tajnú armádu“, „infiltrovanú do našich demokratických inštitúcií“, ako „vlkov v ovčom rúchu“. Závery tohto vyšetrovania sú očividne poburujúce, rovnako ako aj výzva samotnej neziskovky Otvorenej demokracie na „zrušenie rodiny“. Všetko toto len demonštruje silu týchto sietí.
Takto presne pracujú mimovládky a ich progresívni novinári po celom svete.
Tento typ útoku v prípade potreby potvrdzuje potrebu objektívne odhaliť siete moci, ktoré tvoria nový systém vládnutia, globálny aj postdemokratický.
